Najnovšie články

Za všetky rodiny... Skutočne?

Peter Bulik, Mgr. | 3.8.2019 19:48
populivox: čo si o tom myslím

Zhromažďovacie právo a demonštrácie v Rusku.

Peter Bulik, Mgr. | 3.8.2019 19:41
populivox: čo píšu iní

Mäkká sila.

Peter Bulik, Mgr. | 3.8.2019 19:35
populivox: čo si o tom myslím

Jiří Weigl: Katastrofa

Peter Bulik, Mgr. | 3.8.2019 19:18
populivox: čo si o tom myslím

Petr Hampl: prednáška ktorá nesmela...

Peter Bulik, Mgr. | 3.8.2019 18:20
populivox: čo píšu iní

Archív

Spriatelené weby

Povedať pravdu je najväčší trestný čin

rozhovor

Povedať pravdu je najväčší trestný čin S kandidátom na prezidenta SR Jozefom Behýlom Ľudovít Števko, Lenka Eremiášová

 

Roky podnikáte v oblasti obchodu a nehnuteľností, popri tom sa aktívne venujete podpore záujmových činností a práci v treťom sektore, ste predsedom Stálej konferencie organizácií tretieho sektora Slovenskej republiky. Čo vás motivovalo k tomu, že ste sa rozhodli kandidovať na funkciu prezidenta?
Mojím prvým dôvodom je, že mám rád prácu s ľuďmi - bol to môj koníček od sedemnástich rokov, tam som nachádzal zmysel svojej práce. A nielen s ľuďmi, ale predovšetkým pre ľudí. Druhý môj dôvod spočíva vo veľkom rozpore ideálov Nežnej revolúcie 1989 s realitou dneška. Ak by som to mal povedať konkrétnejšie, prekáža mi, že sme sa vrátili späť do neslobody.

Čo máte na mysli, ak hovoríte o neslobode?
Mám na mysli privatizáciu, či už to bola malá, kupónová alebo veľká privatizácia, ktorá znamenala obrovskú nerovnosť medzi ľuďmi. Dnes, keď už niet čo materiálne privatizovať, tak si niekto osobuje právo privatizovať aj ľudské osudy a charaktery ľudí.

Znie to ako pekná metafora, ale o akých privatizéroch ľudských osudov hovoríte?
Z veľkej časti sú to politické strany, ale tiež veľké finančné skupiny a, žiaľ, aj zahraniční investori. Tam niekde sa končí sloboda, tam ktosi rozhoduje o našich osudoch, tam je to o neslobode a strachu z toho, že prídem o prácu, zamestnanie, živobytie...

Akú úlohu podľa vás zohrávajú v tom politické strany?
Vy viete, že v rámci nášho politického systému je možné do Národnej rady Slovenskej republiky kandidovať len prostredníctvom politických strán a len z týchto nominovaných zástupcov strán sa tvorí vláda. A pretože si prezidenta volia občania priamo, mal by na čele štátu stáť zástupca občanov, nie zástupca politickej strany. Taký prezident by mal chrániť občanov, obhajovať ich záujmy aj za cenu, že sa postaví proti vládnej moci alebo zákonodarnej moci.

Systém politických strán nepovažujete za demokratický?
Nazývam ho tzv. demokratický systém, lebo my sme ďaleko od skutočnej demokracie. Stačí, keď si zájdete medzi ľudí a vypočujete si ich, pochopíte, že je to na 90 percent pravda.

Politický systém a tým aj právomoci slovenského prezidenta sa v dohľadnej dobe zásadne nezmenia, lebo by to znamenalo otvoriť ústavu, na čo nie je politická vôľa. Čo teda môže, alebo mal by urobiť prezident pre dobro občanov v rámci svojich obmedzených kompetencií?
Prezident môže aj pri súčasnom legislatívnom stave iniciovať riešenie mnohých problémov, ktoré trápia občanov. Domnievam sa, že vývoj speje k zvýrazneniu prezidentských kompetencií. Nie je podľa mňa v poriadku, aby pri trojdelení moci v štáte, kde je vláda a prezident súčasťou výkonnej moci, bol prezident len obyčajná figúrka. Jeho kompetencie sa musia zmeniť aj preto, že neexistuje nijaká kontinuita medzi jednotlivými politickými garnitúrami, ktoré sú pri moci. V štáte musí byť ktosi, kto urobí odpočet moci, čo sa vlastne v krajine udialo, povedať ľuďom pravdu. Lenže povedať dnes na Slovensku pravdu je najväčší trestný čin.

Ste predsedom Stálej konferencie organizácií tretieho sektora, preto sa vyznáte v problematike občianskych združení a mimovládnych organizácií. Nie je ich na malom Slovensku priveľa a nie sú v mnohých prípadoch spolitizované?
Na báze občianskych združení a profesijných spolkov je Slovensku zaregistrovaných takmer 40-tisíc organizácií. Pritom je okrem toho veľa organizácií, ktoré nemajú nijakú registráciu a to je problém. Niektoré organizácie, a nie je ich málo, sa začali grupovať okolo politických strán a nielen okolo nich, ale aj rôznych zahraničných nadácií, lebo tam videli peniaze. Tak si napríklad Sorosova nadácia získala aktivistov, z ktorých sa neskôr stali poradcovia politikov a dokonca i ministri. Spomeniem len bývalú predsedníčku vlády Ivetu Radičovú, ktorá bola a stále je v takejto nadácii. Niektorí funkcionári politických strán, ministri, napríklad financií či zahraničných vecí, boli dokonca lídri nadácií. Tak sa u nás začala privatizácia tretieho sektora, v ktorom dvanásť, možno pätnásť organizácií vlastne nikoho nezastupuje a tvorí tzv. Grémium tretieho sektora. Táto sekta dostáva peniaze a vie, čo s nimi urobiť a ako sa sponzorom odvďačiť. Kým za posledných desať rokov dostali tieto organizácie pol miliardy dolárov, ostatných takmer 40-tisíc organizácií nedostalo prakticky nič.

Aký je výsledok práce tých vyvolených, polmiliardových organizácií? Na akú činnosť a komu konkrétne sú určené milióny dolárov?
Podobnú rečnícku otázku si kladiem aj ja. Sú to peniaze pre Rómov? Nie. Sú to peniaze zo Sorosovej nadácie, od rôznych fondov, amerických, nórskych, holandských, aby pomocou ich peňazí prenikali k nám rôzne idey zo zahraničia. Ľudia z týchto organizácií ovplyvňujú potom verejnú mienku z médií, v ktorých sú častými hosťami.

Buďme konkrétni: Je takým ovplyvňovateľom verejnej mienky Inštitút pre verejné otázky, ktorý vynáša súdy, aký je u nás stav spoločnosti, známkuje a je sudcom všetkého?
Pravdaže. Ale súdy vynáša aj pani Wienková, Šimečkova nadácia a ďalší a ďalší. Pýtam sa: Na základe čoho? Veď tí ľudia nikoho nezastupujú, sú to organizácie vytvorené na báze eseročiek, akcioviek, ktoré dostávajú okrem miliónov zo zahraničia istý finančný podiel aj od štátu, teda od slovenských občanov.

Čo robí a o čo sa stará vaša Stála konferencia organizácií tretieho sektora?
Naša organizácia, združujúca okolo 350 neziskových občianskych združení a organizácií, sa zaoberá sociálnymi, environmentálnymi, kultúrnymi otázkami aj otázkami rôznych záujmov, športu, mladej vedy a výskumu. Naša činnosť je taká bohatá, že sme sa ako platforma stali členmi Rady vlády SR pre mimovládne neziskové organizácie. Pre každý rezort dávame podnety, ako by mala fungovať prevencia proti kriminalite.

Ako by teda mala fungovať táto prevencia?
Stále tvrdíme, že základnou prevenciou proti kriminalite je práca.

Dotkli ste sa horúcej témy - nezamestnanosti. Nie je tento kapitalistický fenomén tak trochu umelý problém?
Je to presne cielený problém, ktorý nazývam „trvale udržateľná nezamestnanosť". Inými slovami vytváranie atmosféry strachu, že prídem o prácu. Preto sa uspokojím s nízkou mzdou a radšej nechcem takú výplatu, ako majú Gréci dôchodok, ako by som mal byť vyhodený na dlažbu ako tých štyristotisíc nezamestnaných. Okrem toho, lacná pracovná sila je zaujímavá pre zahraničných investorov. Preto hovorím, že ak je v EÚ jednotná ekonomická únia, fiškálna či zahraničná, prečo by nemohla byť sociálna únia? My máme v tomto štáte udržiavací režim, netvoríme, nemáme motiváciu.

Čo navrhujete, ako z toho von?
Jednoducho - treba zmeniť volebný systém, znížiť počet poslancov, treba otvoriť ústavu a v ústave urobiť zásadné zmeny. Môže to iniciovať prezident prostredníctvom referenda o zmene volebného systému.

Keby ste sa mali stručne vyjadriť k zahraničnej politike Slovenskej republiky, aká by bola vaša odpoveď?
Zahraničná politika štyroch svetových strán. S každým sa nám oplatí udržiavať dobré vzťahy. Slovensko doteraz nikdy nevyvolávalo konflikty, my sme len vťahovaní do konfliktov a naši politici s tým súhlasia. Kedyže sa to mali naši vojaci vrátiť z Afganistanu? Jožo Ráž spieva v jednej svojej pesničke: „Hey hey zlato, pôjdeme do NATO, kúpime si samopaly, bude nám fajn, hey hey zlato pôjdeme do NATO, budeme sa baviť ako Bonnie and Clyde, naše deti budú platiť ajajajáj." Vox populi, vox Dei.

Hovorilo sa, že NATO je náš ochranný dáždnik, že sme sa tým stali súčasťou západného hodnotového systému. Ako však hodnotíte náš vstup do EÚ, našu otvorenosť svetu?
My sme sa neotvorili svetu, ale svetovým vagabundom. Žiaľ, neotvorili sme sa tak, aby sme propagovali Slovensko, aby sme svetu povedali kto sme, že sme hrdí na seba a svoju históriu, otvorili sme sa svetu spôsobom: Poďte nás vykradnúť!

Z niektorých vašich prednášok je zrejmé, že sa venujete aj témam, ako je vlastenectvo a národná hrdosť. Ako je to podľa vás s našou národnou hrdosťou?
My Slováci sme sami proti sebe. Ak nejaká skupina historikov povie, že toto je náš národný hrdina, iná skupina to začne vyvracať, lebo urobil hento a tamto a udupe ho pod čiernu zem. Médiá sa k negatívnym hodnoteniam okamžite pridajú. Toto som nevidel v nijakej krajine a pochodil som kus sveta. Národná hrdosť a vlastenectvo sa pestuje u našich južných susedov, ale keby sme si to pestovali aj u nás, hneď by vznikli reči o nacionalizme. Sami by sme sa označovali za nacionalistov, kynožili by sme sami seba. Pre nás je príznačné, že aj Ústav pamäti národa je len ústav pamäti ŠtB. Pritom Ústavom pamäti národa by mala byť celá naša história, naše kultúrne dedičstvo, naše osobnosti, literatúra, umenie, vedecké inštitúcie, galérie, múzeá...

Veľa z toho, čo ste povedali, zaváňa pesimizmom. Naozaj sa nachádzame v takom spoločenskom marazme?
Spoločnosť je v rozklade. Zažili sme Gorilu a nespočetné množstvo káuz, v ktorých sa istá skupina elít nečestne a nezákonne obohatila bez toho, aby ju niekto za to trestal. Kto potom môže nútiť ľudí, aby platili dane, keď sa z ich peňazí stavajú obrovské projekty, z ktorých niekto 30 až 50 percent rozkradne? Politici majú svoje biele kone, tak ako ich majú mafiáni, len mafiáni ich zahrabávajú pod zem a politici ich vysielajú do zahraničia, aby im tam spravovali majetky. My si tú Gorilu chováme ako v ZOO, ale mali by sme ju vyhnať, aby išla konzumovať banány inde.

Kto ju z tej našej ZOO vyženie?
Nechcem byť nadutý, ale ja chcem začať.

Článok vložil: Peter Bulik, Mgr.
Pridané: 7.10.2013 22:27



Pridať diskusný príspevok


Zatiaľ k článku nebol pridaný žiaden diskusný príspevok

peterbulik blog