Najnovšie články

Jakl: Babiš a Milion chvilek?

Peter Bulik, Mgr. | 17.6.2019 14:12
blog: Zaujalo ma

Chmelár: Kedy si prestaneme klamať...

Peter Bulik, Mgr. | 17.6.2019 13:59
blog: Zaujalo ma

“Ak on nie je agent CIA, tak potom nikto.

Peter Bulik, Mgr. | 17.6.2019 13:52
populivox: čo píšu iní

Výměna evropského obyvatelstva...

Peter Bulik, Mgr. | 17.6.2019 13:23
populivox: čo píšu iní

Ještě ke Dni D po 75 letech

Peter Bulik, Mgr. | 17.6.2019 13:19
populivox: čo si o tom myslím

Archív

Spriatelené weby

Monument zvrchovanosti

aktuality

Pred dvoma desaťročiami vydal Július Binder na gabčíkovskej hrádzi pamätný povel: Sypte!

Pred dvadsiatimi rokmi, v októbri 1992, vrcholil boj o Vodné dielo Gabčíkovo. Šírili sa poplašné chýry, že na druhom brehu Dunaja sa sústreďuje maďarské vojsko, aby zasiahlo, ak sa Slováci pokúsia prehradiť Dunaj.

Ráno 24. októbra, po prebdenej noci, dal vedúci stavby Július Binder rádiom povel osemdesiatim očíslovaným tatrovkám, aby začali sypať hrádzu. Podľa zákona schválnosti vo vozidle číslo 1 sedel vodič s priezviskom Tóth. Začalo sa druhé dejstvo drámy zvanej Gabčíkovo-Nagymaros. Dnes vieme, že to bolo víťazstvo rozumu nad demagógiou a politickou zaslepenosťou, víťazstvo viery vo vlastné sily.

Potvrdenie Trianonu
Medzinárodnú zmluvu medzi Československom a Maďarskom o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros uzavreli vlády oboch štátov 23. septembra 1977 a vzápätí ju schválili parlamenty a ratifikovali obaja vtedajší prezidenti.

Projekt dlhé roky pripravovali odborné tímy profesora Petra Danišoviča a profesora Emila Mosonyiho a jeho cieľom malo byť po skúsenostiach s dvoma katastrofálnymi záplavami zlepšenie protipovodňovej ochrany územia, ochrana lužných lesov v ramennej sústave vnútrozemskej delty Dunaja, zlepšenie plavebných podmienok na úseku od Bratislavy po Budapešť, výroba elektrickej energie a rozvoj priľahlého regiónu na oboch brehoch Dunaja.

Náklady na výstavbu projektu, ako aj výnosy z prevádzky sa mali deliť v pomere 50:50 a vybudované objekty mali byť vlastníctvom oboch štátov. Lenže... Prišiel rok 1989 a v Maďarsku sa začali šíriť strašidelné vízie o komunistickej megalomanskej stavbe, ktorá premení okolité územie na púšť a ťažko postihne Maďarov vo Felvidéku aj v materskej krajine.

„Slováci sa chcú fyzicky zbaviť Maďarov na svojom území," písala maďarská tlač. Ťaženie proti výstavbe vodných diel malo čitateľné politické pozadie: vybudovanie komplexu Gabčíkovo-Nagymaros by bolo praktickým potvrdením trianonskej hranice, čo prebudený maďarský nacionalizmus nemohol pripustiť.

Na Slovensku sa ruka v ruke s maďarskými politikmi tiež zdvihla vlna odporu. Vyrojili sa „zelení" politici z nových etnických strán Együttélés a MKDH, posluhujúci slovenskí environmentalisti, výrobcovia fám aj podkupní novinári a špinili ako muchy na hlavy „hanebných" slovenských inžinierov a technikov. Dnes si už na tie časy málokto spomenie - z nenávistných vyhlásení, článkov a pochybných analýz by sa dala zostaviť objemná kniha.

Maďarské nezmysly
Medzi protigabčíkovskými aktivistami na Slovensku hrali prím maďarskí menšinoví politici. Miklós Duray v denníku Új Magyarország 12. júla 1991 napísal: „Gabčíkovo je v Európe najneľudskejšia a najkrutejšia stavba a dôsledky jej existencie budú namierené proti základným ľudským záujmom... Žijeme pod terorom mafie politikov, pohybujúcich sa na pomyselnom zločinnom, začarovanom kruhu, a ekonómov, inžinierov a technikov s hanebnou odbornosťou."

V podobnom duchu a s ostrým protislovenským zafarbením sa niesol list maďarských poslancov SNR a Federálneho zhromaždenia M. Duraya, P. Csákyho, B. Bugára, E. Bauerovej a iných vtedajšiemu predsedovi Komisie európskeho spoločenstva Jacquovi Delorosovi a predsedovi Európskeho parlamentu Egonovi Klepschovi: „Táto stavba je posledným krokom v sedemdesiatročnej histórii permanentnej diskriminácie, založenej na rovnakom vzťahu, aký je medzi kolóniou a kolonizátorom: obyvatelia kolónie dostanú trosky a zisk pôjde kolonizátorovi." Tak sú Slováci prvýkrát v histórii označení za kolonizátorov a maďarská menšina ako kolonizovaný národ, ktorý podľa tvrdenia spomínaných maďarských poslancov žil na tomto území „tisícky rokov".

Nepriateľ Gabčíkova šéfom výboru
V čase, keď Duray, Csáky a Bugár písali tento pamflet, bola slovenská časť vodného diela dokončená na 90 percent. Maďarská vláda 19. mája 1992 doručila vláde ČSFR verbálnu nótu o vypovedaní zmluvy z roku 1977 a ostatných dohôd s účinnosťou od 25. mája 1992.

Československá vláda vzápätí protestovala nótou proti postupu Maďarskej republiky s tým, že nemá právny dôvod na jednostranné odstúpenie od medzištátnej zmluvy a vyhradila si právo „vykonať ďalšie opatrenia v snahe zabrániť vzniku rozsiahlych ekonomických a ekologických škôd, ku ktorým by preukázateľne prišlo nedobudovaním Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros".

Slovenská politická reprezentácia sa ešte pokúšala v snahe o prijateľný kompromis rokovať s maďarskou stranou, ale tá neprejavila záujem, lebo vraj zmluvu podpísala s ČSSR a nie s nejakým Slovenskom. Postoj maďarskej vlády bol jednoznačný - nepokračovať vo výstavbe vodného diela na oboch brehoch Dunaja.

Tomuto postoju nahrával aj posledný federálny minister životného prostredia Josef Vavroušek, ktorý sa stotožnil s maďarskými výhradami a presadzoval, podobne ako maďarský štátny tajomník János Mártonyi, úplné zbúranie takmer dokončenej stavby. K rozumnému riešeniu neviedli ani rokovania odborníkov, a tak vtedy ešte československá vláda rozhodla, že sa vodné dielo, tzv. variant C, dokončí iba na slovenskom území.

K eskalácii napätia výdatne prispievali vyjadrenia slovenských extrémnych environmentalistov Mikuláša Hubu, Petra Tatára, Ľubice Trubíniovej, ktorí spolu s budapeštianskym Dunakörom, bojovo naladeným Američanom maďarského pôvodu Bélom Liptákom, pražským Zeleným kruhom a tzv. nezávislými odborníkmi masírovali verejnosť strašidelnými fámami o zhubnom vplyve Vodného diela Gabčíkovo na životné prostredie.

Na medzinárodnom fóre v Ríme vystúpila Ľubica Trubíniová s tvrdením, že medzi Československom a Maďarskom nemožno vylúčiť ozbrojený konflikt. K nej sa pridal aj český publicista Milan Novák v novinách Metropolitan: „Nikto z nás by si asi nechcel len kvôli betónovému monštru gabčíkovskej hrádze obliecť vojenský mundúr."

Konflikt teda visel vo vzduchu aspoň v hlavách niektorých horlivých aktivistov. Zdalo sa, že gabčíkovská kosť v hrdle sa nedá stráviť, ani vypľuť. Rozhodnutie maďarskej vlády vypovedať medzištátnu zmluvu uvítal blízky Vavrouškov spolupracovník, krajinný ekológ Mikuláš Huba, ktorý bol dokonca ochotný brigádnicky pomáhať na likvidácii základov staveniska Nagymaros.

Niektorí pochybovači z vedeckých kruhov, keď sa podrobnejšie zoznámili s projektom vodného diela a jeho prínosom pre životné prostredie, sa verejnosti ospravedlnili za svoje niekdajšie odmietavé názory, ale Mikuláš Huba, terajší poslanec NR SR za OĽaNO a predseda parlamentného výboru pre životné prostredie, doteraz nevyslovil ani zopár ospravedlňujúcich slov, napríklad: „Ľutujem, urobil som chybu, keď som pracoval proti záujmom Slovenskej republiky."

Podcenili Slovákov
Na konci leta roka 1992 sa schyľovalo k dramatickému rozuzleniu. Maďari podceňovali ekonomickú aj technologickú schopnosť Slovákov dokončiť stavbu vodného diela v Gabčíkove a variant C považovali za papierového tigra, za klamný manéver v štýle potemkinovských dedín.

János Varga v časopise Beszélö napísal: „Na výstavbu variantu C sú potrebné tri-štyri roky a najmenej 15 miliárd korún. Na to nemá slovenská vláda ani čas, ani hospodársku silu..." Odpoveď však prišla veľmi skoro.

Vedúci stavby, bývalý šéf Vodohospodárskej výstavby Július Binder si na to hektické obdobie spomína takto: „Nasledovalo ohromné tempo, veľké sústredenie kapacít. Veď bolo potrebné postaviť takmer jedenásťkilometrovú hrádzu vo veľmi zložitom teréne, postaviť ďalšie zložité stavby, z ktorých bolo najdôležitejšie a viditeľné pre celý svet prehradenie koryta Dunaja."

Binderov povel: „Sypte!" znamenal ráno 24. októbra 1992 uvoľnenie veľkého napätia, ktoré dlhé mesiace sprevádzalo staviteľov tohto monumentálneho diela. Boj o Gabčíkovo sa skončil víťazstvom Slovenska. Vojna však pokračovala ďalej.

Maďarskej vláde, ktorá zjavne pošliapala zásadu medzinárodného práva Pacta sunt servanda (Zmluvy sa musia dodržiavať), prekážalo vodné dielo postavené na zvrchovanom slovenskom území. Množili sa urážky a osočovanie nášho špičkového vodohospodárskeho odborníka. Podľa maďarských ochranárov bola jednotka ničenia prírody jeden Binder.

Do primitívnej kampane proti Gabčíkovu a jeho staviteľovi sa s chuťou zapájali aj české a slovenské médiá. Maďari neochvejne presvedčení o svojej pravde sa so súhlasom Slovenskej republiky rozhodli predložiť spor o vodné dielo Medzinárodnému súdnemu dvoru v Haagu.

Po zhruba štvorročnej príprave haagsky tribunál vyniesol v septembri 1997 rozsudok, z ktorého jednoznačne vyplývalo, že Maďarská republika nebola oprávnená v roku 1989 pozastaviť a neskôr opustiť práce na Sústave vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, ktoré jej prináležali podľa zmluvy z roku 1977; že Slovenská republika ako nástupnícky štát po ČSFR bola oprávnená pristúpiť k náhradnému riešeniu, k tzv. alternatíve C; že notifikácia Maďarska z mája 1992 o jednostrannom skončení zmluvy nemá právnu účinnosť.

Podľa rozsudku tribunálu SR a MR boli povinné rokovať v dobrej viere a z pohľadu súčasnej situácie vykonať všetky potrebné opatrenia, aby dosiahli ciele zmluvy z roku 1977. Účelové a v maďarských dokumentoch zveličené obavy z negatívnych environmentálnych vplyvov vodného diela súd neakceptoval. Súčasťou jeho výroku bola povinnosť oboch vlád aplikovať do šiestich mesiacov rozhodnutie súdneho dvora.

Po tvrdých rokovaniach medzi vládnymi delegáciami Slovenska a Maďarska sa dospelo k dohode, ktorá mala riešiť všetky nastolené otázky vrátane záväzku Maďarska postaviť na Dunaji dolný stupeň. Okrem toho Maďari mali zaplatiť 150 miliónov dolárov za spoločné objekty pri Čunove. Slovenská vláda dohodu podpísala, maďarská strana však parafovanie odložila vzhľadom na blížiace sa voľby.

Július Binder ako účastník haagskeho súdneho konania neskôr situáciu komentoval takto: „Po voľbách sa dostala k moci Orbánova vláda, ktorá prakticky negovala rozhodnutie medzinárodného súdneho dvora. Za ďalšie roky sa problém nepohol ani o piaď dopredu a všetko zostalo v nulovom štádiu."

Škandalózna privatizácia
Pre úplnosť treba povedať, že Gabčíkovo v nulovom štádiu celkom nezostalo. Privatizačná vláda Mikuláša Dzurindu predala Slovenské elektrárne 66-percentnému vlastníkovi, talianskemu Enelu za smiešnych 839 miliónov eur. Do rúk talianskej spoločnosti sa dostala na tridsať rokov aj vodná elektráreň Gabčíkovo v rozpore s platnou medzištátnou zmluvou o výstavbe a prevádzke vodných diel z roku 1977, podľa ktorej môže dielo prevádzkovať iba štátny subjekt.

Okrem toho zmluvu o prenájme a prevádzke Gabčíkova uzavrela Dzurindova vláda bez verejnej súťaže až rok po privatizácii slovenských elektrární. Lenže to nie je všetko. Podľa dodatku zmluvy o prenájme, keby štát legálne odobral Enelu vodnú elektráreň povedzme na základe rozhodnutia súdu o neplatnosti zmluvy, musí tejto spoločnosti vyplatiť astronomickú sumu 26,79 miliardy korún ako odškodné.

Vyplýva to z prepočtu príjmov, ktoré Enel dosiahne počas trvania prenájmu elektrárne Gabčíkovo. Slovensko touto škandalóznou zmluvou prichádza ročne o 1,2 až 2 miliardy korún. Ešte veľa vody pretečie dolu Dunajom, kým sa verejnosť dozvie celú pravdu o škodách, ktoré Slovensku narobila Miklošova a Dzurindova privatizačná Gorila.

Július Binder, medzinárodne uznávaný odborník na projektovanie a stavbu vodných diel, sa dočkal len pomsty za Gabčíkovo. Po voľbách v roku 1998 ho odvolali z funkcie riaditeľa štátneho podniku Vodohospodárska výstavba a obvinili z toho, že zadlžil Slovensko a že sa v Gabčíkove kradlo.

Bolo to druhé kolo nehoráznych útokov na Bindera a jeho vodné dielo. Pri jeho odvolávaní bola prítomná maďarská televízia a rozjarený podpredseda vtedajšej vlády Pál Csáky zvedavému maďarskému novinárovi povedal, že odvolávanie Bindera vo vláde netrvalo ani 20 minút a kauza Binder je tým uzavretá.

Na slávnostné stretnutie pri desiatom výročí prehradenia Dunaja v Čunove prišlo v autobusoch mnoho ľudí z celého Slovenska. Oslavu organizovala Matica slovenská, ktorá tým dala najavo, že Vodné dielo Gabčíkovo sa spája so slovenskou štátnosťou. Za dvadsať rokov prevádzky vyrobilo Gabčíkovo 47 miliárd kilowathodín elektrickej energie. Ročne dodáva do siete približne osem percent z celkovej spotreby elektriny na Slovensku.

Kuvičie hlasy o škodlivosti diela na okolité životné prostredie sa ukázali ako absolútne nepravdivé. Skutočnosť je úplne opačná: Gabčíkovo zachránilo poslednú vnútrozemskú deltu Dunaja a dostalo ju do kondície, ktorú nikdy predtým nemala.

Stabilizovalo dno rieky a zachránilo Bratislavu aj Budapešť pred augustovými povodňami v roku 2002, ktoré sužovali Európu. V okolí vodného diela vzniklo z Binderovej iniciatívy veľké rekreačné zázemie, športový areál s divokou vodou v Čunove, na ktorej vyrástli naši svetoví vodní športovci.

Okolo sústavy vodných diel na Dunaji sa však stále chodí ako okolo horúcej kaše. Slovenské vlády sa boja do nej načrieť a dožadovať sa na európskom fóre splnenia verdiktu medzinárodného súdneho dvora, ktoré maďarská vláda flagrantne ignoruje. Kedy sa Slovensko a jeho najväčšie vodné dielo dočkajú spravodlivosti?

Ráno 24. októbra 1992 o 9.05 h dal vedúci stavby Ing. Július Binder povel na sypanie kamennej hrádze, čím sa pri obciach Čunovo a Hamuliakovo začala záverečná fáza prehradzovania Dunaja. Je paradox, že veľké betónové kvádre, ktoré v ďalšej etape stavby hrádze do vody nepretržite vysýpalo osemdesiat špeciálne upravených nákladných vozidiel Tatra, boli vyrobené v Maďarsku.
Práce na prehradzovaní pokračovali aj ďalšie dni. Hrdina vtedajších dní Július Binder. Tento odvážny muž vzal v októbri 1992 na vlastné plecia zodpovednosť za historické prehradenie Dunaja.

Podľa odborníkov Vodné dielo Gabčíkovo už niekoľkokrát, predovšetkým počas rekordného vodného stavu Dunaja v roku 2002, zachránilo južné Slovensko a Budapešť pred katastrofálnou povodňou - podobnou, aká postihla Žitný ostrov v roku 1954 a 1965. Maďari si to zrejme nemyslia. Keď v roku 1989 Budapešť jednostranne zastavila práce na stupni Nagymaros, ani sa to neunúvala oznámiť československej strane.

Povedali o VD Gabčíkovo

„Nemám najmenšie pochybnosti, že keby ľuďom v Maďarsku boli predložené obe stránky argumentácie a keby sa potom malo hlasovať o budúcnosti Nagymarosu, že by v prevažnej miere hlasovali za vodné dielo."
(Prof. Gábor Karádi, University of Wisconsin, Milwaukee, 
v liste splnomocnencovi maďarskej vlády, 11. 7. 1991)

„Proti dokončeniu vodného diela na Dunaji sú len dve skupiny ľudí: skupina neinformovaných a skupina zlomyseľných."

(Prof. Ing. Ján Benetin, 
DrSc. v liste akademikovi Jurajovi Hraškovi 20. 1. 1992)

„V otázke využitia vodnej energie Dunaja sa v Maďarsku začala národ ohlupujúca propaganda. Organizované ohlupovanie národa, ktoré začali neinformované, nevedomé, dokonca - povedal by som - zlomyseľné osoby."
(akademik Emil Mosonyi, Magyar Tudomány 1/1994)

„Otrepaný argument je zhoršovanie kvality vody ako ekologická
katastrofa. Ohlupovanie národa je v tomto smere ,majstrovské‘. Pred rokmi bola reč o znečisťovaní zásobárne vody pre jeden milión, dnes pre 10 miliónov ľudí."
(Prof. Dr. Miklós Kozák, Budapešť Memorandum: 
Trójsky kôň výmeny moci 10. 11. 1992)

„Naši ochrancovia prírody z odbornej nevedomosti vášnivo vystupovali proti dostavbe dunajského vodného diela a žiadali, aby bolo zbúrané a jeho okolie uvedené do pôvodného stavu. Nevedeli nič o potrebe zachrániť dunajský kraj pred hroziacou ekologickou katastrofou."
(Prof. Ing. Dr. Peter Danišovič, Dr. h. c., Voda a život 18. 4. 1995)

 

Perlenie duchov


„Znehodnotia sa zdroje pitnej vody, vyschnú lužné lesy, vyhynú ryby a čo všetko ešte! Krajina pod priehradou zahynie."
(Peter Tatár, Verejnosť 27. 2. 1990)

„... črtá sa dokonca aj šanca vyvolať zemetrasenie a naň nadväzujúcu unikátnu povodeň."
(Ivan Hoffman, Lidové noviny 24. 3. 1990)

„Maďari, ktorí tu žili tisícky rokov, trpia tiež faktom, že časť nášho životného prostredia je oddelená od predošlého sociálneho prostredia."
(M. Duray, P. Csáky, A. Duka-Zolyomi, december 1992)

„Géniovia zabetónovali lužné lesy a háje. Vtáky nemajú kde hniezdiť."
(Július Satinský, SME 27. 4. 1995)

„Vulgárne povedané: ukradli sme Dunaj Maďarom a z pohľadu medzinárodného práva je táto otázka veľmi problematická."
(Lýdia Varčeková, Slovenský zväz ochrancov prírody, 
Panoráma, MTV Budapešť 31. 3. 1993)

„Slovensko, vedené exkomunistickým predsedom vlády, ktorý patrí medzi posledných pravoverných stúpencov stalinskej gigantománie, ukradlo Dunaj."
(Béla Lipták, TASR 8. 4. 1993)

„Spor sa pomaly, napriek zdržovaniu zo slovenskej strany, dostal pred Medzinárodný súdny dvor v Haagu. Už dnes je však isté, že odtiaľ odtiahneme s fiaskom."
(Juraj Holčík, Ekopanoráma 5-6/1993)

„Hraničná rieka je naša (rozumej maďarská - pozn. red.) a voda bude vrátená späť do tejto rieky."
(Béla Lipták, Gabčíkovo 24. 10. 1994)

Ľudovít Števko

extraplus

Článok vložil: Peter Bulik, Mgr.
Pridané: 28.10.2012 10:21



Pridať diskusný príspevok


Zatiaľ k článku nebol pridaný žiaden diskusný príspevok

peterbulik blog