Najnovšie články

Za všetky rodiny... Skutočne?

Peter Bulik, Mgr. | 3.8.2019 19:48
populivox: čo si o tom myslím

Zhromažďovacie právo a demonštrácie v Rusku.

Peter Bulik, Mgr. | 3.8.2019 19:41
populivox: čo píšu iní

Mäkká sila.

Peter Bulik, Mgr. | 3.8.2019 19:35
populivox: čo si o tom myslím

Jiří Weigl: Katastrofa

Peter Bulik, Mgr. | 3.8.2019 19:18
populivox: čo si o tom myslím

Petr Hampl: prednáška ktorá nesmela...

Peter Bulik, Mgr. | 3.8.2019 18:20
populivox: čo píšu iní

Archív

Spriatelené weby

Masívne dezinformácie ako prostriedok manipulácie

čo píšu iní

Do začiatku septembra ("pád" Tripolisu) odštartovalo NATO na líbyjské ciele viac než 20 000 vzdušných útokov, ktoré od prvého okamihu nemali s ochranou civilistov a ľudskými právami absolútne nič spoločné. Mestá a dediny museli byť najprv pokryté humanitárnym kobercom bômb a rakiet, aby do nich mohli vpochodovať "víťazní" rebeli a ich navigátori z armád koalície ochotných, všetko za tichej asistencie OSN. Tento druh ľudového povstania si zaslúži čestné miesto v Guinnessovej knihe rekordov.

Nie niečo, ale kompletne všetko je na líbyjskej vojne zhnité a najzhnitejšia na nej je úloha OSN a ľahostajnosť Európanov. Akademická ľahkosť a cynická samozrejmosť (nehovoriac o orwellovských figúrkach, ktoré vojnu pasovali na akt humanity), s akou prijímame smrť desať tisícov obyvateľov, nie je len nemorálna - je jednoducho neznesiteľná. Ide o hriech militantného kontinentu, ktorý vo svojej kvázi ústave inštitucionálne prepojil zahraničnú a vojenskú politiku (Lisabonská zmluva, mimo iné Čl. 27, odsek 3, na čele úradu madam Ashtonová) a legalizoval vojenské násilie ako prostriedok politiky (porovnaj Čl. 42-44 tamtiež). Svetadielu, ktorého povojnovej generácie poznajú hrôzy vojny len z akčných filmov, počítačových hier a televízneho spravodajstva v medziach zákona. S výnimkou Srbska nepozná strach rodičov a prarodičov z hrmiacich lietadiel zhadzujúcich z bezpečnej výšky smrtonosný náklad, nezažil zničenie vlastného mesta, nemusel z tlejúcich ruín vyťahovať telá svojich najbližších. Vojny sa konajú inde - zatiaľ. A v rozhlase a televízii, v poslušných a politicky korektných médiách sa starajú o to, aby o nás predsa len nežmurkol pocit hanby, súcitu alebo dokonca hnevu. Chúlostivé otázky majú zostať mimo program - už nikdy viac mediálne Vietnam, nikdy viac My-lai! Vzorom "moderného" vojnového spravodajstva nie je My-lai, ale iracká Falúdža.

 

Od roku 1999 (útok na Juhosláviu) nenájdeme žiadnu masívne vojnu vedenú "medzinárodným spoločenstvom" alebo koalíciou ochotných alias Severoatlantickým paktom, ktorá by bola sprevádzaná takou ľahostajnosťou ako tá v Líbyi. Dokonca aj proti tzv. prvej vojne v Perzskom zálive sa pozdvihlo viac hlasov ako teraz. Pokúsiť sa hľadať odpoveď na otázku, prečo tomu tak je, má kľúčový význam - ak ponecháme stranou mravný imperatív solidarity - pre politickú kultúru Európy a otázku, či svet definitívne abdikuje na právnu kodifikáciu civilizovaných vzťahov medzi národmi a vráti sa do stavu archaického barbarstva. Zároveň vrhá pohľad na mocenské mechanizmy, ktorými sa svetová oligarchia očividne pokúša "ukončiť dejiny". Líbyjská kauza, okolnosti okolo tzv. rezolúcie číslo 1973, ukázala ale ešte niečo iné: Rusko a - pre mnohých ľudskoprávna nostalgia stále ešte "komunistická" - Čína nechcú byť brzdou tohto vývoja, ale očividne jeho plnohodnotnou súčasťou.

 

V akom takte sa svet od roku 1990 točí by malo byť jasné každému, kto je ochotný čítať, vidieť a počuť. Politické "vízie" nových svetových poriadkov nie sú výmysly sprisahaneckých teórií, ale reálne existujúcich ekonomicko-politických štruktúr. Dokonca nie sú ani tajné a majú svoje oficiálne názvy. Snáď u žiadnej obete "humanitárneho bombardovania" nebola odpoveď na otázku "qui bono" tak evidentná, ako v prípade Líbye.

 

Ako v kauze Kosovo i tu vystúpila do popredia kľúčová úloha masových médií v psychologickom vedení vojny s cieľom nastoliť atmosféru, ktorá by tak dlho blokovala kritický pohľad verejnej mienky, kým nebudú nastolené nezvratné fakty. Ich program siahal od subtílnej manipulácie slovom a obrazom cez nepodložené správy v štýle "jedna pani povedala" až po výmysly a klamlivé tvrdenia (v nemeckých médiách bol čarovným slovkom formálne nepostihnuteľný výraz offenbar / zrejme), ktoré boli síce vyvrátené, nikdy ale verejne odvolané, o ospravedlnení a vysvetlení ani nehovoriac. Korešpondent sa z miesta činu definitívne presunul na kapotu koaličného tanku.

 

18. februára popísal nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ) začiatok "líbyjsej jari" takto: nočný protest asi 2000 demonštrantov, ktorí požadovali demisiu vlády, hádzali kamene a zakladali požiare. Podľa konzervatívneho FAZ bolo štrnásť zranených, z toho desať (!) príslušníkov poriadkových síl. O tri dni neskôr informovala francúzska tlačová agentúra AFP , že v meste Derna prepadli ozbrojení islamisti prístav a blízke armádne depo, zadržali vojakov a civilistov ako rukojemníkov a hrozili ich zastrelením, ak sa armáda nestiahne z mesta, čo ozbrojené zložky s ohľadom na zajatcov urobili. Zhruba v rovnakom čase uviedla britská BBC rozhovor s tureckým stavebným robotníkom, ktorý bol v meste svedkom masakru približne osemdesiatich pracovníkov firmy z Čadu, ktorých povstalci umlátili k smrti sekerami a záhradníckymi nožnicami - pod zámienkou, že sú Kaddáfího žoldnieri.

 

To boli prvé "necenzurované" správy z Líbye a my sa môžeme pýtať: ktorá vláda na svete by niečo podobného tolerovala? Správy navyše uverejnili médiá, ktoré sú mimo akékoľvek podozrenie, že by boli Kaddáfím a líbyjskou vládou ovplyvňované. Ako je teda možné, že potom stačilo niekoľko dní, aby došlo k politickej korektúre s obratom o 180 stupňov, z politického vandalizmu a teroru malých násilníckych skupín sa stali protesty pokojných demonštrantov a z väčšiny západných medvedíkov hlásne trúby rebelsko-atlantickej aliancie? Túto otázku nemožno odpovedať bez reflexie tlakov, ktorým sú politika i médiá vystavené.

 

Premena masových médií zo strážneho vlčiaka demokracie na domáceho mopslíka nadnárodného kapitálu (tento výraz nie je polemický, ale empirický: stačí porovnať vlastnícke pomery v mediálnom prostredí) mala ďalekosiahle dôsledky pre politickú kultúru v Európe. Spravodajstvo o tzv. arabskej jari vypovedá viac o stave našich spoločností ako o arabských krajinách samotných. Zatiaľ čo sa masmédiá predháňali v "informovaní" o údajných barbarských činoch líbyjského a sýrskeho režimu, každodenný teror vrátane vrážd a únosov, ktorému je v postrevolučnom Tunisku vystavené veľmi aktívne sociálne hnutie, akosi uniká ich pozornosti - podobne ako Egypt alebo "normalizácia" v Bahrajne za "bratskej pomoci" saudských tankov. Príkladov by bolo viac. Bezprecedentná kapitálová - a teda vlastnícka - koncentrácia v médiách odstránila ich pluralitu a vytvorila v nich komerčné prostredie, v ktorom pekná štylistika nahradila kritickú analýzu. Celkový úpadok civilnej spoločnosti umožnil prebujnenie konzumnej mentality občanov, ktorá sa odrazila aj v spôsobe prijímania informácií. Eklatantný príklad faktického odklonu od kritickej analýzy predstavuje prístup médií k tzv. rezolúcii RB 1973 a udalostí okolo nej. Úlohou slobodných médií by bolo napríklad položiť otázku, ako je možné, že USA nedovolia akreditáciu nového líbyjského veľvyslanca v Spojených národov, hoci OSN nepodlieha žiadnemu štátu, teda ani tomu hostiteľskému? Prečo sa nikde neobjavila kritická poznámka, že z právneho hľadiska nemôže ísť o "vojnu dôstojníkov proti Kaddáfímu", osobe, ktorá navyše nezastávala žiadny oficiálny úrad, skupine osôb alebo "režimu" ("Kaddáfího režim"), ale iba proti jednotlivému štátu, subjektu medzinárodného práva? Ale i z čisto politického hľadiska sú tieto výrazy, ktoré médiá do nekonečna opakujú, úplne zavádzajúce. Ak majú čitateľom sugerovať všeľudové povstanie proti zblúdenému tyranovi, potom ide evidentne o holý nezmysel. Nie je totiž rozhodujúce, ako sa k politickému systému líbyjskej džamaharíje stavia EÚ, NATO, či Pan Ki-mun. Relevantný je len postoj líbyjského ľudu, a ten nepriamo potvrdili aj vrhači bômb. Tzv. rebeli nemajú podporu väčšiny, a obskurné grémium menom Prechodná národná rada nereprezentuje ani všetkych povstalcov. Keby tomu tak bolo, mesta by sa nemuseli dobývať, počas najhorších náletov by sa nekonali státisícové demonštrácie proti nim a vojna by netrvala už siedmy mesiac. A nemuseli by sme čítať medzi riadkami, aby sme pochopili realitu líbyjskej vojny: rebeli obsadzujú pod vedením inštruktorov NATO a s pomocou špeciálnych síl koalície vybombardované mesta. Táto virtuálna revolúcia sa síce už nenazýva povstaním líbyjského ľudu, ale stále sa ešte hovorí o podpore aliancie rebelom, nie o tom, že naopak rebeli legitimizujú vojnu Francúzska, Anglicka, USA a ďalších proti Líbyi. A čo najhoršie: kde sa stratili všetci tí analytici, ktorí by sa kriticky zamysleli nielen nad tým, ako sa postup aliancie zhoduje s obsahom tzv. rezolúcie 1973, ale či ona má vôbec platnosť. V článku 27, odsek 3 Charty OSN sa totiž hovorí, že je k tomu potrebný výslovný súhlas (affirmative vote) všetkých členov Bezpečnostnej rady. Zdržanie sa hlasovania nemôže byť samozrejme interpretované vo vyššie uvedenom zmysle.

 

Žurnalisti musia rešpektovať nielen novinársku etiku, ale aj empirický charakter práce, samozrejme za predpokladu, že sa nejedná o zámerné zamlčovanie faktov zo strany mediálnych mogulov.

 

Príkladom masívnych dezinformácií bola televízna stanica Al Džazíra, ktorá práve na Západe sa považuje (najmä v ľavicových kruhoch) za serióznu a dobre informovanú. Avšak práve u nej museli byť pri pozornej analýze nápadné metodologické nedostatky a prehrešky proti elementárnym princípom nezávislého spravodajstva. Tak napríklad alžírsky politológ Džamel Labidi ostro kritizoval postup, v rámci ktorého Al Džazíra proste a jednoducho vytvárala spravodajstvo z neoverených správ povstalcov. Zdrojom boli "svedkovia", ktorých nebolo vidieť, a ktorí opisovali udalosti, ku ktorým chýbal filmový materiál. V čase twitterov a špionážnych satelitov, v situácii, kedy sa povstalci od prvého okamihu tešili aktívnej podpore západných poradcov vyzbrojených najmodernejšou technikou, podivná vec, pretože možnosť odvysielať zábery existovala. V televíznom vysielaní sme mohli vidieť vypálené budovy (kým?) A skupinky fúzatých mužov hlasno prevolávajúcich "aláhu akbar" počas nezmyselnej streľby do vzduchu alebo nevedno kam za horizont (filmová technika a spojenie navonok teda evidentne fungovali), ale žiadne zábery, ktoré by potvrdzovali údajné zverstvá "Kaddáfího soldatesky". Vrchol spravodajskej kampane Al Džazíra nastal v noci zo 17. na 18. marca, kedy boli prezentovaní údajní svedkovia, ktorí informovali o porušení prímeria líbyjskou armádou. Tá vraj vnikla do predmestí Benghází. Obratom na to prezentovala rozhovor s veľvyslankyňou Spojených štátov pri OSN Susan Riceovou, v ktorom jej rozhorčene vyčítala nečinnosť. Bezprostredne po tejto dramatickej inscenácii obvinila pani veľvyslankyňa "Kaddáfího" z porušenia prímeria. Nasledujúce dejstvo je všeobecne známe - koalícia ochotných začala byť činná.

 

Ďalšie propagandistické lži ako použitia trieštivých bômb a nariadené masové znásilnenia s pomocou viagry (!) sa síce čoskoro ukázali ako nepravdivé, ale v povedomí verejnosti zostali a o to šlo.

 

Jedným z ďalších osvedčených spôsobov subtílnej manipulácie občanov je hra so slovíčkami a preklady, vyberanie viet z celkového kontextu - príklad Sýrie. Tak trebárs nasledujúca hádanka: aký je rozdiel medzi "konzervatívnymi sunnitmi" a "islamistami"? Odpoveď je prekvapivo jednoduchá. Prví žijú v Sýrii a bojujú proti Asadovi (Hannoversche Allgemeine Zeitung, 1. augusta 2011), druhí v Iraku a útočia na Američanov a ich spojencov (masmédiá všeobecne). A vo večerných správach verejnoprávnej televíznej stanice ZDF z 3. októbra sa v spojitosti s otvorene požadovanou intervenciou NATO už nehovorilo o bojoch armády s ozbrojenými povstalcami, ale - pozor! - s dezertovanými sýrskymi vojakmi. Úmysel tejto novej hračky so slovami je evidentná. Ide jednak o to odpútať pozornosť od reality, v ktorej armádne jednotky bojujú s ozbrojenými skupinami prevažne fundamentalistických sunnitov podporovanými zbraňami okrem iného podivnou koalíciou Turecka, Iraku a Saudskej Arábie, a jednak sugerovať rozpad brannej moci. Teda podobný scenár ako v Líbyi.

 

Po vypuknutí násilností v Benghází sa nevyhrážal Kaddáfí obyvateľom tohto mesta, ako "informovali" médiá a ako neskôr argumentovali mnohí ľavicoví publicisti, ale tým, ktorí pálili a vraždili. Vyvodzovať z toho záver, že mal plukovník v úmysle vyhladiť mesto aj s jeho obyvateľmi, navyše v kontexte domácej i medzinárodnej situácie chýba - mierne povedané - akéhokoľvek opodstatnenie.

 

Na začiatku teda stojí otázka: existuje objektívne posudzovanie líbyjskej kauzy? Vzhľadom k tomu, že sa jedná o aktuálnu politicku záležitosť, dovolím si vysloviť názor, že v zmysle nezaujatosti neexistuje - vzhľadom na povahu veci ani nemôže. Čo by ale dozaista existovať malo je empiricko-analytické spravodajstvo rešpektujúce nielen zásady novinárskej etiky, ale aj základné metodologické pravidlá žurnalistickej práce. Neexistuje nestranný žurnalistický pohľad, každý z nás má nejaký politický profil a zastáva osobný názor na vec, ktorý smeruje uhol pohľadu a z neho prameniace otázky. Aj tu teda platí rovnaké pravidlo ako vo vede: objektivita spočíva v metóde práce. Treba dodať, že väčšina tzv. spravodajstva z Líbye by ako študentská seminárna práce neobstála v prvom semestri univerzitného štúdia. Je otázkou, prečo tomu tak je.

 

Metodologickým imperatívom nezávislé žurnalistiky sú reflexie, kritická analýza, empírie. Tajomstvo eliminácie kritického pohľadu nespočíva iba len v lojálnej ostražitosti šéfredaktora starajúceho sa o dobrú náladu finančne potentného vydavateľa alebo sponzora, ale zároveň v navodenie atmosféry autocenzúry, vo vlastnom záujme politickej / žurnalistickej sebazáchovy. Ide o obyčajný strach dať sa na zlú stranu, vystaviť sa kritickým, diferencovaným pohľadom nebezpečenstva obvinenia zo sympatie k beštii-diktátorovi. Riskovať je ochotných stále menej kolegov. Jednak sa pre nich v médiách zužuje priestor, jednak sa aj žurnalizmus stále viac nechápe ako poslanie, ale ako "job".

 

 

 

 

Krátená esej P. Schnura „Prečo už nevadí zabíjanie ľudí" z tlačených Literárnych novín

 

Národný Inštitút F.M.Voltaire

Článok vložil: Peter Bulik, Mgr.
Pridané: 31.10.2011 20:28



Pridať diskusný príspevok


Zatiaľ k článku nebol pridaný žiaden diskusný príspevok

peterbulik blog