Najnovšie články

Liberálové a jejich mínění o sobě samých: arogance

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:42
populivox: čo píšu iní

Švédsko verejne a úplne otvorene falšovalo voľby,

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:34
populivox: čo píšu iní

Harabin: Kto v únii porušuje právo

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:31
populivox: čo si o tom myslím

Tereza Spencerová: Smutné signály

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:17
populivox: rozhovor

Braňme jednomyslné hlasování v EU!

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:13
populivox: čo si o tom myslím

Archív

Spriatelené weby

Prežijeme - Ondrej Zimka

rozhovor

Ondrej Zimka: Tzv. slušní ľudia, čo sa zmocnili štátu, ktorý nechceli, sú pohoršení nad „drzosťou“ Slovákov v ich hlavnom meste...

Má výnimočný talent a výnimočné videnie sveta. Napísali o ňom, že je hľadačom pokladov na miestach, kde sa zastavil čas. Ale je to len časť pravdy o jeho originálnych obrazoch.

Sprítomňuje nám svoj dávny, už neexistujúci svet otcov, dedov a pradedov v jeho morálnom posolstve a neobyčajnej duchovnej sile, aby sme z nej mohli čerpať aj v čase morálneho marazmu. Robí to vtipnou formou rozihraného dieťaťa, hľadá v mnohorakých zákutiach detskej fantázie, driemajúcej v každom citlivom človeku, aby z nej vylovil vážnu myšlienku. Je súčasný a moderný v tom nepokrivenom zmysle slova, kde vypovedané má ešte váhu ušľachtilej myšlienky, remeselnej bravúry a estetiky prekonávajúcej dobu a módu. Hoci je už dlhé roky Bratislavčanom, tento pôvodom kysucký vrchár má vlastnosti, ktoré zdedil po predkoch - odolnosť, vytrvalosť a pripútanosť ku krajine, kde sa narodil a kde sú hroby jeho predkov. Je nositeľom Radu Ľudovíta Štúra, dvoch zlatých plakiet Bienále ilustrácií Bratislava, Cien Ľudovíta Fullu a Miloša Bazovského, viacerých ocenení Najkrajšia kniha a mnohých ďalších cien. Má dve mimoriadne talentované deti - jablká toho istého stromu - maliarku Milinu a sochára Ondreja, s ktorými spoločne niekoľkokrát vystavoval doma i v cudzine. Jeho očarujúce obrazy majú zastúpenie v mnohých galériách a v súkromných zbierkach po celom svete. Výtvarník, ktorý sa stal legendou už počas svojho života - Ondrej Zimka.

Charakter vašej tvorby napovedá, že nie ste mestským maliarom, a napriek tomu, že sa zdržiavate prevažne v Bratislave, ani mestským človekom. Vaše obrazy sú plné zvláštnej poézie, fantastických bytostí, pripomínajúcich snové postavy zo starodávnych legiend a evokujúcich detský svet hier i rozprávok. Aký bol svet vášho detstva?
Svet môjho detstva, to bola drevená izba v drevenom dome, kde sme bývali aj spali. Z okien bolo vidieť dva ozrutné duby, ktoré zasadil pradedo, keď sa vrátil z drotárky v Kaloči. Po večeri k nám prichádzali susedia posedieť si, pohovoriť, po našom „podudrač". Petrolejom sa šetrilo, sedelo sa potme. V šporáku horel oheň, cez škáry na dvierkach vyletovali čudesné svetielka a tiene, tancovali po stene a vytvárali obrazce ako z predpotopných seriálov.

Z tých prvých detských seriálov ste vyrástli, ale zrejme vám mnoho z nich utkvelo v pamäti. Dostala sa tá hra svetla aj do vašich farieb a maliarskych predstáv?
Prirodzene, po rokoch dostalo všetko takú zlatistú lazúrku. Tie obrazy detstva sú prítomné stále - potok plný rakov a rýb, breh posiaty starými smrekmi, pod ktorými rástli hríby a kde sa odohrávali naše hry na zbojníkov, Indiánov a partizánov. Hneď oproti bol násyp hliny, pod koreňmi stromov mali trpaslíci a rusalky svoje jaskyne. Zbojnícke poklady boli vždy skryté tam, kde sa stekali tri potôčky.

Detskú fantáziu podnecovalo po večeroch rozprávanie dospelých a cez deň kysucká príroda. Čítali ste aj rozprávkové knižky?
Pravdaže. Na dedovej povale som nachádzal knihy písané švabachom o rytieroch a šarkanoch, kde sa g čítalo ako j. Nachádzal som tu aj zažltnuté Slovenskje národňje noviny, do ktorých vraj písaval aj dedo. Dokonca som na povale našiel aj knihu od poslanca Uhorského snemu Ferdiša Jurigu, na prvej strane s dedovým podpisom v latinskej podobe ako Andreas. Môj dedo bol scestovaný a od prírody vzdelaný človek, v tom čase pracoval v Nemecku, odkiaľ priniesol do rodiny prvú heligónku.

Čím sa živili vaši rodičia?
Nijako sme sa nelíšili od ostatných a keď aj, tak len tým, že sme mali tak málo rolí, že nestačili ani na zaopatrenie kravy, nieto ešte celej rodiny. Našťastie, mama bola vyučená krajčírka a dostávala za šitie mlieko, maslo a tvaroh. Otec bol vyučený stolár, ale remeslo ho nebavilo, miloval motorky. V humne stála vždy nejaká s exotickým menom - Ariel, Terrot, Triumph, Norton... Pravda, bol to často nepojazdný vrak rozobratý po humne na kúsky.

V časoch vášho detstva sa nepatrilo v lete oddychovať, neboli dovolenky. Čo ste robievali cez prázdniny?
Chodil som pásť kravy susedom na nojmu, ako sa u nás vravelo. Pasienky boli ako dnešné golfové ihriská, ako stvorené pre naše bosé nohy. Nepásli len deti, ale aj starí ľudia a tí rozprávali príbehy zo šífov, keď sa plavili do Ameriky a do iných cudzích svetov, zážitky z Pruskej a bohatého Ruska, aj horory o strašidlách. Rozprávky a vymysleniny sa miešali s cengotom zvoncov - boli to naozaj krásne časy mladosti.

Kedy sa prejavil váš kresliarsky talent?
Vraj veľmi skoro. Otcovým stolárskym „bľajvasom" som stihol pokresliť dosky na dvore aj kamene na „počenku". Mikuláš a Ježiško nám nosili rozprávkové knižky, z tých som odkresľoval pastelkami na výkresy, ktoré mi mama kúpila ešte skôr, ako som začal chodiť do školy. Susedia sa čudovali, ako mi to ide a skúšali ma, čo viem ešte nakresliť. Babka Žofka to nevydržala a povedala mame: „Mariša, daj pozor na to chlapča, aby ti ho neukradla poludnica, voľáke je čudné." V škole som kreslieval spolužiakom „džedžiňorom" výkresy za žemľu so salámou, ktorú sme my vrchári videli málokedy. Raz som pokreslil kriedou humno suseda Pauľa a dostal som prvý honorár - dve zauchá.

Napriek tomu, že vás bavilo kreslenie, prihlásili ste sa na vojenskú leteckú školu do Kremnice, kde ste aj zmaturovali. Prečo? Chceli ste lietať?
Kreslenie a čítanie som považoval za súčasť môjho života, tak ako dýchanie, ale odmalička vo mne rástla túžba byť letcom. Len niečo zahučalo vo vzduchu, už som bol vonku. Cez vojnu lietalo toho dosť - nad hlavami sa vznášali slovenské a nemecké messerschmidty, americké bombardéry lietali v obrovských štvorcoch vo veľkých výškach, bzučali pri náletoch na Sliezko, v Turzovke pristávali sovietske dvojplošníky polikarpovy. To všetko znásobovalo naše túžby, keď sme sedávali vo vrcholcoch smrekov a hojdali sa vo vetre ako v stíhačke. V deviatom ročníku meštianky sme sa štyria prihlásili do školy dôstojníckeho dorastu letectva. Po týždni skúšok v Ústave leteckého zdravotníctva prijali len mňa, a tak sa začala moja „letecká kariéra" aj vojenský dril. Po roku som prišiel na to, že nie je pre mňa. Ale vydržal som. Počas troch rokov som kreslil nástenky, rozličné pomocné tabule pre potreby školy a maľoval obrazy pre dôstojníkov. Hovorili mi, že som na leteckej škole omylom, že mám študovať maliarstvo. Po maturite sám náčelník školy napísal list na rektorát Vysokej školy výtvarných umení. Mám doteraz jeho kópiu napísanú strohým vojenským štýlom: „Žádám rektorát VŠVU, aby co nejrychleji přijali svobodníka Ondreja Zimku na výše jmenovanou školu." Viem si predstaviť, ako sa celý rektorát zabával.

Odporúčanie náčelníka, to bolo čosi ako rozkaz - jednoducho, museli vás prijať. Alebo ste museli robiť aj talentové skúšky?
Musel, ale som ich zmeškal, tak som jeden rok pracoval v Turzovke na píle. Po roku ma prijali do prípravky a o ďalší rok na riadne štúdium.

 

 

Ktorý z profesorov na vysokej škole na vás najviac zapôsobil?
Po stránke maliarskeho kumštu profesor Peter Matejka. Naučil nás kresliť, ako sledovať celok, pevnú stavbu kresby a nevšímať si zbytočné detaily. Chodievali sme s ním večer na víno po bratislavských viechach, kde sme spolu diskutovali ako kolegovia. Ak niekto vášnivo rozprával o maliarstve, profesor Matejka zvyčajne poznamenal: „Nerozprávajte, namaľujte to!" Každý z profesorov ma niečo naučil. Profesor Jozef Chovan ma naučil uživiť sa, robiť ilustrácie, návrhy na známky, bankovky, plagáty, inzeráty, diplomy. Umožnil študentom robiť aj kreslené filmy.

Na čo sa vtedy kládol na vysokej výtvarnej škole v časoch tzv. socialistického realizmu dôraz?
Na zvládnutie remesla. Teda na zvládnutie maliarskych a grafických techník, nástennej maľby, písma, sochárstva, ale aj teórie, napríklad estetiky a dejín umenia. My sme sa v škole nezaoberali nijakými izmami. Vtedy tu pôsobila celá plejáda velikánov: okrem Matejku maliari Mudroch, Hložník, Milly, Želibský, Čemický a sochári Pribiš a Kostka. Opantala nás vášeň pre maľovanie, v škole na Hviezdoslavovom námestí sme postávali pred maliarskym štafľom a vysedávali v knižnici, pokým neprišiel školník Kassa s povestným - Zavíráme, zavíráme! Ale bolo to iba jeho povinné gesto, lebo nás nikdy nevyhnal. Do internátu sme chodili vlastne iba spávať. Bývali sme na Kapitulskej ulici s klerikmi, s ktorými sme v nedeľu hrávali futbal, volejbal alebo hokej. Ešte dlho po skončení školy sme sa s nimi ako kamaráti stretávali na farách po celom Slovensku. Počas štúdií mi Bratislava a víno prirástli k srdcu.

Vás akoby vo vašej tvorbe neovplyvnil nikto a nič. Priznávate sa k nejakým svojim učiteľom?
Priznávam. A s vďakou. Spomínam si na ich toleranciu k nášmu veku, na žičlivosť, s ktorou nás viedli v snahe prebudiť v nás tvorivosť. Musím však povedať, že mojím najväčším učiteľom je príroda, najmä rodná, krásna, drsná, kysucká. Asi mi niečo v génoch ostalo zo sily mojich predkov - vytrvalosť a láska k práci, nezdolnosť a pokora.

Od začiatku ste išli svojou cestou. Koľko času potrebuje maliar, aby umelecky dozrel?
Väčšina maliarov dozrieva po desiatich rokoch od skončenia štúdia. Vtedy by už mali kráčať po svojej ceste. Ja som mal šťastie, nemusel som hľadať gauguinovské Tahiti, lebo som ho nosil utajené v sebe, kým som ho neobjavil. To všetko, o čom som čítal neskôr v múdrych knihách, som našiel už v detstve, v ktorom kamene žili, studničky oplývali živou vodou, lesy boli plné svetlonosov a nebožtíci vstupovali do stromov. Raz som počul starého Mikolaša, ako vraví: „Tento jaseň nemôžeme zrezať, je tam Johana." Všetko v mojom kraji bolo z dreva, chalupy, kolísky, postele, lyžice, kozy na rezanie dreva. A ako sa sťažovali podaktorí aj nevesty v posteli... Ako môžem nemaľovať na drevo? Bolo to pre mňa ako objavenie Atlantídy.

Výtvarná kritika o vás hovorí, že ste maliarom poeticko-epického vizuálneho rozprávačstva. Každý váš obraz nielen zobrazuje, ale aj rozpráva. O inšpirácii ste hovorili - odkiaľ však čerpáte konkrétne tie vaše fascinujúce námety?
S námetmi na obrazy som nemal nikdy problém. Už som sa o tom zmienil - pre maliara je veľmi dôležité, ako prežíval detstvo, tú farebnú dúhu vnemov, ktoré intenzívne žiaria v srdci a potom aj na obraze. Povedal by som, že my maliari sa delíme na dva hlavné prúdy: na tých, ktorí maľujú to, čo vidia a tých, čo maľujú zvnútra, ľudovo povedané z hlavy. Patrím k tým druhým. Môj stavebný materiál sa skladá zo zážitkov, skúseností, vedomostí, z rozprávania, čítania, snov... Všetko to pospájam cementom fantázie. Môj monografista Štefan Tkáč zistil, že som sa v detstve veľmi bál, keď maľujem toľko pozemských, vodných a lietajúcich strašidiel. Bodaj by som sa nebál, keď to všetko na Kysuciach chodilo, plávalo a lietalo. Maľujem aj krásne múzy a madony. Odoláte čiernym havraním vlasom a uhrančivým zelenohnedým očiam? Profesor František Holešovský z Prahy mi povedal pri jednej z návštev: „Ondřeji, nechte to, ať to maluje samo!" A naozaj, ono to funguje.

Ako by ste charakterizovali dobu, v ktorej žijeme? Cítite sa ako umelec v tejto morálne, národne aj materiálne krízovej dobe komfortne?
Osobne sa cítim výborne, aj keď slovo „umelec" nemám rád. Robím prácu, čo ma baví, maľujem, čo chcem, kedy chcem a čo cítim. Z vonkajšieho, širšieho pohľadu si myslím, že žijeme v akejsi prechodnej dobe. Starý tzv. civilizovaný svet zapadá a na východe sa rysuje niečo úplne nové. Najstaršia, vyše päťtisícročná civilizácia dnes vystrkuje rožky, naberá nový dračí dych a o chvíľu prevalcuje vraj jedinú superveľmoc, ktorá požiera najväčší krajec planéty. Táto superveľmoc od skončenia 2. svetovej vojny nevyhrala ani jednu ďalšiu vojnu okrem maličkej Grenady a Panamy, hoci ich rozpútala aj rozpútava neúrekom. Čudesnými pavučinami opantala aj strednú Európu. Moja generácia nebojovala v nijakej vojne, ale naše deti už poznajú Irak, Afganistan, Bosnu, Kosovo a „cestovka" pripravuje ďalšie zájazdy, ktoré platia občania Slovenska.

Dnes je obraz slovenskej kultúry pokrivený. Píšu sa pseudoknihy, pred televíznymi divákmi sa pretŕčajú pseudocelebrity, namiesto hercov tu vystupujú zabávači, núkajú sa nám kultúrne pseudohodnoty. Prečo sa to všetko tak náramne zvrtlo? Aká je situácia vo výtvarnom umení?
Naskočili sme na vlak, ktorý ide po slepej koľaji. Na tzv. Západe sa to stále viac podobá na zánik Ríma. Čierne sa prezentuje ako biele, lož sa vydáva za pravdu. Všetko sa mení na tovar, dokonca aj zdravie. Nepamätám sa na takú zločinnosť a neúctu k starým ľuďom. Aj v tzv. súčasnom, respektíve modernom umení je to podobné. Prezentujú sa artefakty, ktoré majú šokovať, zabávať, provokovať. Maľuje kde-kto, významní športovci, blázni, dokonca aj opice a kone. Istá kritička povedala, že dnešné umenie nemá robiť nič iné, len zabávať. Aj na Titanicu sa do poslednej chvíle zabávali...

Patríte medzi špičku slovenských ilustrátorov, ani karikatúra vám nie je cudzia. Čo si myslíte o dnešných karikaturistoch - majú, okrem Mišanka v Extra plus, Shootyho v SME a Danglára v Pravde, kde prejaviť svoj talent a politický názor? Prečo už nekreslíte vaše legendárne karikatúry ako kedysi?
Moje karikatúry sa pokúšali vyjadrovať môj občiansky a názorový postoj. Boli to kreslené komentáre k aktuálnym veciam, denným udalostiam. Keď kresba leží mesiac v šuplíku, stráca údernosť, a keď sa objaví v neaktuálnej podobe, ľudia si všeličo pomyslia o autorovi. Viem, sú aj dlhodobé témy, ale mňa baví reagovať rýchlo - do novín vychádzajúcich každý deň. Rád by som kreslil, ale opozičného denníka niet. Bielorusko napríklad kritizujú, že je tam len osem opozičných denníkov, lebo pred rokom ich vraj bolo dvadsať. U nás nie je ani jeden a je to vraj v poriadku. Za slávnych čias Roháča mnohí kres­liari plakali, že nemôžu, až na nejaké výnimky, uverejňovať a tvárili sa, že trpia. Kde sú dnes? Niet o nich ani chýru, ani slychu. Opľúvanie nie je karikatúra. Novinová kresba by mala povznášať vtipom a údernosťou, nemala by deptať. Chápem to takto.

Váš podpis nikdy nechýbal vo výzvach a petičných akciách slovenskej vlasteneckej inteligencie, ako boli Memorandum 61 krokov k slovenskej identite, Vyhlásenie za zvrchované Slovensko, petícia za zachovanie novely zákona o štátnom jazyku a zachovanie slovenských zemepisných názvov vo všetkých učebniciach, proti nedôstojnej soche M. R. Štefánika, za záchranu sochy kráľa Svätopluka. Nebolo by pre vás pohodlnejšie venovať sa len maľbám na dreve, ilustráciám, plagátom, artprotisom ako vlasteneckým akciám, na ktoré súčasná vrchnosť kašle a z ktorých sa väčšinová pravicová tlač vysmieva?
V zimkovskej rodine sa tradovalo: „Nikdy sa nehanbi za to, odkiaľ si vyšiel, nikdy sa nehanbi za svoju robotu! K vlastenectvu som nebol nejako zvlášť vychovávaný - šlo to nejako automaticky. Ešte nedávno moja mama učila svoje vnučky okrem iných pesničiek aj túto: „Slovenka som, šťastlivá som, že slovenskú mamu mám..." Myslím si, že dedinskí ľudia pociťujú silnejšie puto k vlasti, lebo ju každodenne zveľaďujú svojimi rukami. Vlasť je krásne slovo, odvodené od slova vlastniť, ale podľa ruského významu vlasť znamená aj silu.

Z čoho pramení tá sila, povedzme, vás Kysučanov, ktorých sa nedarilo maďarizovať ani v časoch najhoršieho národnostného útlaku v Uhorsku?
Sever Slovenska charakterizovala odolnosť odnepamäti. Na svojich pleciach držal hranice tisíc rokov v bojoch so Slezanmi a Poliakmi. To neboli Maďari, čo udržiavali hranice na severe Uhorska, ako tvrdila budapeštianska propaganda, ale Slováci z Kysúc a Oravy. V tých ľuďoch to pretrvalo. Kedysi chlapi od nás pracovali v Ostrave, vstávali o tretej ráno, aby mohli o štvrtej stihnúť autobus, lebo o šiestej už zarezávali. Šichtu skončili o druhej a o štvrtej boli v Turzovke na pive. A potom sa ešte pracovalo na poli až do tmy. Mnohým núkali byty v Karvinej, ale oni nechceli, lebo ich držalo odveké kysucké puto, jediný ich domov.

Slová domov, či vlasť už vraj nie sú dôležité, lebo sa zmenilo vlastníctvo. Zmenil sa pôvodný zmysel slov, relativizovala sa morálka. Ako vnímate tieto zmeny?
Zmeny v morálke sa vždy začínajú zmenou režimu. U nás sa začali zmeny delením spoločnosti - jedni boli odrazu Európania či svetobčania, iní ria ria Hungária, hoci všetci boli predtým spojení proletári všetkých krajín. Ja som ten problém nemal, vedel som, kto som, kto je moja mama a čo je moja dedovizeň. Po vzniku Slovenskej republiky pre tých, čo si z duše želali samostatnú Slovenskú republiku, nastali krásne časy. Maliari a sochári s rovnakým cítením, Galandovci, spisovatelia, herci, budúci politici sa schádzali v ateliéroch a záhradách Vlada Kompánka a Ignáca Kolčáka. Tam sa obnovil aj slávny Umelecký odbor Matice slovenskej. Ale ako to už býva, novej republiky sa postupne zmocňovali jej odporcovia. S pomocou zahraničia dostali do rúk informácie, akadémie, školy, ústavy a nakoniec aj vládu.

Všetko čo je slovenské, čo sa odvoláva na našu históriu, sa považuje za prejav nacionalizmu. Táto názorová anomália je charakteristická najmä pre hlavné mesto Slovenska. Prečo?
Veď Bratislava je predsa Požoň či Prešporok a toto mesto podľa toho patrí svetoobčanom, hungarofilom a čechoslovakistom. Ak sa objaví niečo rýdzo slovenské, povznášajúce ducha národa, napríklad socha kráľa Svätopluka, už sa to snažia zadláviť pomocou „slušných komisií", neslušných nekomisií a na hanbu sveta aj s pomocou predsedu Národnej rady. Tí, tzv. slušní, čo sa bez štipky morálky zmocnili štátu, ktorý nechceli, sú „demokraticky" pohoršení nad drzosťou Slovákov, čo si to vlastne dovoľujú vo vlastnom hlavnom meste.

Má ešte zmysel hovoriť o hrdosti na svoj pôvod, hovoriť o národe a vlastenectve?
Áno, samozrejme, už len kvôli mládeži. A nielen hovoriť má zmysel, ale tvoriť múdre, pracovité, spravodlivé, zdravo hrdé a krásne Slovensko. A priznávať sa k nemu nielen vtedy, keď vyhráme majstrovstvá sveta v hokeji. Pravdaže, aj hovoriť treba, ale zo srdca. Láska k národu a k Slovensku sa predstierať nedá. Buď ju máte v sebe za každých okolností, alebo ju nemáte.

Necítite sa vytesňovaný z verejného, prípadne aj výtvarného života pre svoje pronárodné postoje a názory?
Určitými skupinami áno. Jakobínska krv nevymrela, vraj opäť existujú zoznamy nežiaducich. Sú to v podstate tí istí ľudia a ich génové klany vnukov, pravnukov a prapravnukov, čo prelievali krv za Francúzskej revolúcie v roku 1789, v Petrohrade roku 1917 aj u nás po roku 1948. Dnes sa neprejavujú rovnako krvavo, ale robia „poriadky" podobnými metódami, účinkujú všade, kde sa o niečom rozhoduje. Čo sa len nakŕkalo žiab na velikána poézie Milana Rúfusa za to, že sa cítil Slovákom a vlastencom. A všetci, čo sa pričinili o vznik Slovenskej republiky, pociťovali kŕkanie tých žiab a dodnes ho pociťujú. Koľko drzosti prejavili pri jazykovom zákone alebo pri zavádzaní štátnej vlajky a hymny do škôl! K vašej otázke, či sa necítim vytesňovaný, poviem perličku: pred rokom sa mi dostala do rúk knižka Kornela Földváriho O karikatúre, kde v mennom registri o Zimkovi a niekoľkých ďalších tzv. politicky nežiaducich kolegoch nie je ani zmienka. Niektorí sme vygumovaní, ako by sme ani neexistovali. Bral by som to, keby sa v knihe nehovorilo o slovenskej karikatúre 20. storočia.

Myslíte si, že súčasná slovenská vláda si počína suverénne vo vzťahu k iredentistickej politike Viktora Orbána?
Pod tlakom silnej promaďarskej loby a ešte silnejšej tajnej nadloby, za „demokratických" fanfár a potlesku „slovenskej" tlače bude táto vláda len ustupovať. Už sme mali vládu s rukami od krvi našich bratov Srbov. Tí dali menšinovým Albáncom v Kosove nadštandardné práva, dali im rádiá, televízne stanice, časopisy, knihy, univerzitu aj vládu a pozrite, ako sa to skončilo. Loby a nadloby stav národnostných menšín v Maďarsku nezaujíma. Cítiť tu pach protislovanskej zaujatosti. Žeby sa nás báli?

Čo vás ešte hnevá na politike súčasnej vlády?
Že zabúda na kultúru. Vlastne na kultúru zabúdala každá vláda s výnimkou ministrovania Ivana Hudeca. Málokto vie, že vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar schválil a presadil po vzniku Slovenskej republiky prenájom výtvarného ateliéru na 40 rokov v centre Paríža v Cité International. Už roky tam chodia naši maliari a sochári na mesačné, aj dlhšie tvorivé pobyty. Ale o týchto veciach sa nehovorí, dnes sa všeličo maskuje.

A čo vás, ako maliara pracujúceho v tichu ateliéru s výhľadom na dva statné smreky, kde nedolieha hluk ulice, vyrušuje a znepokojuje, keď si občas zapnete televízor?
To, ako nás chcú len zabávať, aby sme nemuseli myslieť a klásť otázky. Je trápne, ako sa herci, speváci a zabávači rozličného rangu vyžívajú vo varení a súťažia do osprostenia, ako sa realizujú v lacných seriáloch, do ktorých sa pridáva ešte aj nahraný smiech. Ale je toho viac, čo ma hnevá.

Napríklad?
Napríklad zanedbaný slovenský vidiek. Kde sú tie krásne obrobené políčka zo starých fotografií, podobné vyšívanému kobercu? Koľko len zdravého dobytka sa páslo na zelených svahoch Slovenska za zvukov zvoncov! Dnes dovážame podozrivé mäso zo zahraničia. Kde sú tie krásne a pre každú rodinu dostupné detské knihy, ktoré patrili k európskej a svetovej špičke? Sám som ilustroval vyše sto detských kníh. Ale to všetko je už zahrabané v minulosti a nikomu to neprekáža.

Vaše nápadité obrazy na dreve, hýriace farbami, svedčia o tom, že si bohato vystačíte s vlastnou fantáziou. Na jej prebudenie nepotrebujete marihuanu, vašou drogou je samotné umenie. Čo si myslíte o proklamovanej slobode užívať marihuanu zo strany vládnej politickej strany SaS?
Zapadá to presne do obrazu zániku starého Ríma. Akoby farby zániku hlásili príchod novej éry. Žeby mal mayský kalendár pravdu? Zvrhlosti a násilie rastú ako huby po daždi. Všetko to dostáva mládež v počítačových hrách a na obrazovkách televízorov. Deti to už berú ako normu života a mnohé bez rodinného zázemia nepoznajú nič iného. Dúfam, že nás Sulíkova mariška neopantá natoľko, aby sme stratili zdravý rozum. Našťastie, sú aj iné, krásne Marišky, krv a mlieko, voňajú a nerozpúšťajú sa v dyme...
Prežijeme ako národ pri našej ľahostajnosti k národným veciam ten povestný konečný mayský rok 2012?

Prežijeme ďalšie storočie?
Pred rokmi istí politici povedali, že budú červotočmi. Je logické, že budú svojou činnosťou dokazovať svoje niekdajšie tvrdenie, že Slovensko nie je schopné byť samostatným štátom. Ale Slováci sa v histórii vyrovnali s mnohými červotočmi. Prežijeme. Aj preto, lebo slovanský živel má v Európe väčšinu. A my sme výhonok tohto slávneho silného duba.

 

 

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

Extra Plus

 

Článok vložil: Peter Bulik, Mgr.
Pridané: 9.3.2011 21:03



Pridať diskusný príspevok


Zatiaľ k článku nebol pridaný žiaden diskusný príspevok

peterbulik blog