Najnovšie články

Liberálové a jejich mínění o sobě samých: arogance

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:42
populivox: čo píšu iní

Švédsko verejne a úplne otvorene falšovalo voľby,

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:34
populivox: čo píšu iní

Harabin: Kto v únii porušuje právo

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:31
populivox: čo si o tom myslím

Tereza Spencerová: Smutné signály

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:17
populivox: rozhovor

Braňme jednomyslné hlasování v EU!

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:13
populivox: čo si o tom myslím

Archív

Spriatelené weby

Nasledujúcich sto rokov

aktuality

Newyorské vydavateľstvo The Doubleday Publishing Group vydalo v tomto roku knižku Georga Friedmana Nasledujúcich sto rokov s podtitulom Prognóza na 21. storočie a okamžite sa stala bestsellerom. Nečudo. Tretinu obsahu tvorí text, priam ponúkajúci materiál na katastrofický film, aké Amerika rada nakrúca, a treba povedať, že majú úspech na celom svete. Knižka sa v týchto dňoch dostáva aj na slovenský trh.


George Friedman nie je autorom fantastických románov, naopak, je politológom, univerzitným pedagógom, zakladateľom a riaditeľom spoločnosti Stratégie Forecasting, súkromnej spravodajskej agentúry, ktorá bola označovaná za tieňovú CIA. Obálka diela prezrádza, že sa profesionálne venuje medzinárodným vzťahom, strategickému plánovaniu, ekonomickému, politickému a vojenskému modelovaniu a prognostike. Znamená to, že publikácia nie je len výplodom fantázie autora, ale treba ju brať oveľa vážnejšie.

Friedman a Soros nemajú len rovnaké krstné mená, ale aj ich životná dráha má čosi spoločné. Z krátkeho životopisu Friedmana sa dozvedáme, že sa narodil v Maďarsku v židovskej rodine, ktorá prežila holokaust a po komunistickom prevrate emigrovala do USA. Takže neprekvapuje, že na Američana disponuje neuveriteľným rozsahom znalostí o svete i nadmieru empatickým vnímaním konania emigrantov. Svoje vedomosti a životné skúsenosti zužitkoval aj ako autor a spoluautor viacerých kníh: Americká tajná vojna, Vojny budúcnosti, Budúcnosť tajných služieb, Nadchádzajúca vojna s Japonskom, Filozofia frankfurtskej školy. Nadchádzajúcich sto rokov je vízia pre celý svet. Prezrádza však oveľa viac než len už známy fakt, že USA sa v 21. storočí nevzdajú úlohy vedúcej mocnosti sveta. Príbeh Ameriky za ovládnutím sveta je tak trochu aj naším príbehom.
Tribúni Novembra ’89 vo svetle faktov Friedmanovej knižky vyznievajú ako trápne figúrky. Ich historka sa však neskončila, pokračuje cez mimovládne organizácie a kolaborujúce politické strany do dnešných dní. „Rovnakým spôsobom Spojené štáty americké financovali a aktivizovali mimovládne organizácie na celom svete,“ priznáva autor, čo vehementne odmietajú predstavitelia mimovládok na Slovensku, čím iba zvýrazňujú svoju poddanskú misiu. Futurologická práca Friedmana im predpovedá skvelú budúcnosť. Pracujú predsa v záujme svetovej veľmoci. Ako tvrdí, „pre krajiny, ktoré sú predmetom amerického záujmu, je každá intervencia transformačnou udalosťou“. Na Slovensku hlavnými transformátormi štátu, ako je známe, sú Dzurinda s Miklošom. Že aj predstaviteľom KDH neboli neznáme geopolitické zámery USA, svedčia výroky jeho zakladajúceho predsedu Jána Čarnogurského. V jednom z rozhovorov (Práca, 2. 12. 1994) povedal: „Aj tento rok ukázal, v čom sa nám nepodarilo presvedčiť ľudí, presviedčajú ich údery osudu, ktoré spôsobujú iní. Sú to okrem objektívnych ekonomických i zahraničnopolitické súvislostí, ktoré poznáme lepšie, a preto vieme odhadnúť náš ďalší postup.“ V roku 1994 bolo priskoro porozumieť slovám lídra kresťanskodemokratického hnutia, no dnes jasne mapujú pôsobenie tzv. disidentov zo Slovenska.

„Po prestavbe starej Európy a toho, čo zostalo po Sovietskom zväze, pretrvala len jediná obrovská veľmoc - Spojené štáty americké. Ako to zvyčajne býva, zdá sa, že USA v súčasnosti narobili neporiadok v celom svete,“ priznáva Friedman a konštatuje, že „z politického hľadiska USA zasahujú prakticky takmer všade, niekedy deklarovane, inokedy len vďaka svojej prítomnosti“. Friedman historickým dokazovaním prichádza k záveru, že status dominantnej celosvetovej veľmoci získa ten, kto bude ovládať Tichý i Atlantický oceán. Už dnes sú to Spojené štáty americké, ktoré „ovládajú všetky oceány, čo nedokázala nijaká veľmoc v dejinách. A toto ovládanie je nielen základom americkej bezpečnosti, ale aj základom schopnosti USA formovať medzinárodný systém.

Nikto sa na mori nepohybuje bez súhlasu Spojených štátov amerických“. Na to, aby si nejaká veľmoc udržala svoje postavenie, je nútená robiť politiku nestability v ostatných regiónoch sveta a Spojené štáty už dokázali, že s tým nemajú nijaký problém.
„Spojené štáty americké chceli zabrániť stabilite v oblastiach, kde by sa mohla vynoriť iná mocnosť. Ich cieľom nebola stabilita, ale destabilizácia.“
Koniec studenej vojny bol v réžii USA. „Spojené štáty americké vyšli zo studenej vojny s neutíchajúcim záujmom a pevnou stratégiou. (...) USA museli byť pripravené vytvárať neustále sa preskupujúce série aliancií, ktorých cieľom bolo viazať potenciálneho regionálneho hegemóna. USA museli byť pripravené na opakované a nepredvídateľné intervencie na eurázijskej pevnine. Po páde Sovietskeho zväzu sa zapojili do série operácií s cieľom zachovať regionálnu rovnováhu a blokovať nástup regionálnej mocnosti. Prvá veľká intervencia sa odohrala v Kuvajte, kde USA eliminovali iracké ambície po rozpade Sovietskeho zväzu, hoci ten ešte ani nebol pochovaný. Druhá intervencia sa odohrala v Juhoslávii s cieľom zabrániť srbskej hegemónii na Balkáne.

K tretej sérii intervencií došlo v islamskom svete, aby prekazili zámer Al-Káidy (alebo kohokoľvek iného) vytvoriť pevnú islamskú ríšu. Súčasťou tohto úsilia boli aj intervencie v Afganistane a Iraku.“ Padla maska, hoci autor nepovedal všetko o záujmoch USA v niektorých regiónoch, respektíve niektorých významných amerických skupín, ktoré si v rámci veľkej politiky plnia aj svoje osobné ciele.

Čo môže Európa na pozadí amerických ambícií očakávať v tomto storočí? Friedman sa domnieva, že „na zachovanie rovnováhy moci v Eurázii i naďalej zostane hnacou silou americkej zahraničnej politiky v 21. storočí princíp použitia minimálnej sily v prípade potreby. Situácia v Kosove či v Iraku sa bude často opakovať na nepredvídaných miestach a v neočakávanom čase“. Srbsko patrí medzi prvoradé ciele, ktoré budú USA blokovať alebo destabilizovať. Zaujímavý je postreh autora, že „dejiny netvorí hnev, ale moc. A hnev ju môže dopĺňať". Príkladom môže byť útok na newyorské dvojičky, po ktorom sa v zahraničnej politike USA dokonale snúbi moc s hnevom.

Autor nemá vysokú mienku o americkej kultúre. Píše, že „znepokojujúco spája slovo Božie s počítačom, tradičné hodnoty s radikálnymi novotami a popri demografii práve počítače najviac pretvárajú americkú kultúru a sú ozajstným základom americkej kultúrnej hegemónie“. Veď angličtina sa stala jazykom počítačov. Pre počítač je všetko číslom, zjednodušuje Friedman, no možno s ním súhlasiť. Počítač skutočne redukuje všetky informácie - hudbu, film a písané slovo - na čísla.
Éru počítačov významne predbehol grécky matematik, astronóm a filozof Pytagoras pred dva a pol tisíc rokmi. Objavil, že medzi tónmi hudobnej stupnice existujú presné číselné vzťahy a že teda hudbu možno vyjadriť matematicky. Dospel až k záveru, že vlastnosti hmotného sveta neurčuje sama hmota, ale, naopak, nehmotné matematické vzťahy. Pytagora a jeho žiakov mimoriadne fascinovalo mystérium čísel, najmä tajomný význam párnych a nepárnych. Celá ich filozofia sa zakladala na predpoklade, že svet sa riadi systémom číselných vzťahov a verili, že vlastnosť párny - nepárny vyjadruje protikladné sily sveta. (Vít Haškovec, Ondrej Múller: Galéria géniov.) Párnym číslam zodpovedali ženy, nepárnym muži. To ani Pytagoras a jeho nasledovníci ešte netušili, že chromozóm ženy XX obsahuje párny počet „nožičiek“, kým chromozóm muža XY nepárny. Chromozómy sú nositelia genetickej informácie zakódované do molekuly DNA a o nich nemohli ani len tušiť päťsto rokov pred naším letopočtom. Avšak ani počítač nie je dokonalý. Ako píše Friedman, „k rozumu sa správa ako k nástroju na dosiahnutie vecí, nie na uvažovanie o nich. (...) Rozum v Amerike sa dnes zaoberá len tým, čo možno merať jeho praktickými dôsledkami“. Americká kultúra sa jednoducho nezaoberá pravdou a krásou, konštatuje autor. „Chaos americkej rodiny a logika počítačov zvíťazia.“
Autor sa podrobne zaoberá demografickým vývojom vo svete a špeciálne v USA. Predpokladá, že aj v tomto storočí bude prílev imigrantov do Spojených štátov amerických vysoký a zmení ich kultúrny charakter. „No keďže USA sú v barbarskej fáze vývoja, nemajú ni¬jakú pevnú kultúru. Jej tvárnosť je jej vý¬hodou, lebo im výrazne pomôže pritiahnuť prisťahovalcov.
V rámci procesu získavania prisťahovalcov možno očakávať medzinárodné napätie. Spojené štáty americké bezohľadne sledujú svoje ciele a prebijú, resp. prekabátia ostatné krajiny v zápase o vzácne pracovné sily a odčerpanie vzdelaných ľudí z rozvojových krajín.“ Jedinou témou, ktorú autor obišiel, je globálne otepľovanie. Pri odôvodňovaní absencie tejto témy použil Marxov výrok: „Ľudstvo si nestavia otázky, na ktoré ešte nemá pripravené odpovede.“ Existuje ľudová múdrosť, ktorá zasa hovorí: „Človek mieni, Pán Boh mení.“ Je takmer nemožné, aby USA nepoznali dôsledky klimatických zmien, ktoré aj na Slovensku dokážeme predvídať. Pripustiť možnosť, že do pragmatickej politiky USA môže nejakým spôsobom zasiahnuť neviditeľná ruka Všemohúceho, je vylúčené. Nezhoduje sa s mentálnou výbavou väčšiny Američanov.

Friedman predpokladá oslabenie Číny a rozpad Európy i Ruska. Za veľkých hráčov 21. storočia považuje Poľsko, Turecko a Japonsko. Samozrejme, nie za väčších, akými sú USA. Friedman však upozorňuje na vzostupnú silu susedného Mexika, najmä na pohraničné oblasti, kde už dnes je nepísaným zákonom dvojjazyčnosť. Toto územie si dodnes zachovalo niektoré charakteristické črty okupovaných území. Podľa zmierovacej zmluvy (Guadalupe Hidalgo), ktorá ukončila americko-mexickú vojnu v rokoch 1846 - 1848, Mexiko odstúpilo Spojeným štátom americkým 55 percent pôvodného mexického územia. Bola to celá Kalifornia, Texas, Nevada, Arizona a časti Nového Mexika, Wyomingu a Colorada. Imigračná politika USA bude naklonená prílevu obyvateľstva z Mexika a celkom zmení zloženie obyvateľstva v tejto oblasti. V roku 2006 bola ekonomika Mexika na pätnástom mieste na svete a autor predpokladá jej trvalý rast.

Friedmanova metóda hodnotenia geopolitických javov je jednoduchá, prezrádza, že jej „základ tvoril pohľad na obmedzenia jednotlivcov a národov, ako aj pozorovanie toho, ako sme všeobecne nútení správať sa podľa týchto obmedzení“. Najdôležitejším poznatkom je prognóza éry dominancie USA vo svete v 21. storočí. Jedine Mexiko je pre autora otázkou, na ktorú možno očakávať odpoveď až v 22. storočí.

Friedman sa výborne číta. Pred čitateľom rozohráva veľkú hru, ktorá však nemá nič spoločné so žiadnym hodnotovým systémom. Predstavuje americkú spoločnosť bez akýchkoľvek znakov šľachetnosti. Pre Európanov a iné národy hlásiace sa k svojmu kultúrnemu dedičstvu vôbec nemusí vyhovovať americká expanzia. Ktovie, možno bude všetko ináč.

Veď človek mieni, Pán Boh mení...

 

zdroj: Slovenské národné noviny

 

Článok vložil: Roman Bystrý
Pridané: 30.1.2010 12:46



Pridať diskusný príspevok


Zatiaľ k článku nebol pridaný žiaden diskusný príspevok

peterbulik blog