Najnovšie články

Liberálové a jejich mínění o sobě samých: arogance

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:42
populivox: čo píšu iní

Švédsko verejne a úplne otvorene falšovalo voľby,

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:34
populivox: čo píšu iní

Harabin: Kto v únii porušuje právo

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:31
populivox: čo si o tom myslím

Tereza Spencerová: Smutné signály

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:17
populivox: rozhovor

Braňme jednomyslné hlasování v EU!

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:13
populivox: čo si o tom myslím

Archív

Spriatelené weby

Ako sa u nás oslavuje

čo píšu iní

Dvadsiate výročie 17. novembra sa na Slovensku oslávilo naozaj dôkladne. Vo všetkých médiách sa spomínalo na udalosti, ktoré sa vtedy uskutočnili, opakovali sa výroky účastníkov, oživovala sa revolučná atmosféra. Samozrejme, že sa opakovalo len to, čo je vhodné, lebo to nevhodné bolo už zo záznamov vymazané.

Napríklad výrok tribúna, keď ktosi rozvinul slovenskú štátnu vlajku: „Dajte dolu tú handru!“ Na uliciach prebiehali ankety na tému: „Čo pre vás znamená rok 1989?“ Znova sa vyberali vhodné odpovede: „Máme slobodu slova, môžeme cestovať do zahraničia, v obchodoch je všetko dostať kúpiť...“ len sme nepočuli tých, ktorí by do zahraničia radi išli, ale ich finančná situácia im to neumožňuje, nepočuli sme tých, ktorí sa na tovar v obchodoch len pozerajú a môžu si dovoliť kúpiť len základné potraviny, nepočuli sme hovoriť dlhodobo nezamestnaných - lebo nie je pravda, že ten, kto chce, si prácu nájde, treba sa na to spýtať ľudí pred päťdesiatkou atď.

Aj sloboda slova má dve tváre. Môžeme povedať čo si myslíme v krčme alebo na ulici, či niekde medzi priateľmi, ale náš názor sa nedostane iným do uší niekde na verejnosti. To je dovolené len tým, ktorí majú možnosť vyjadriť sa v médiách, preto, že sú členmi rôznych nadácií, pretože stoja na strane opozície a slúžia jej do poslednej kvapky krvi. To, čo povedia, je počuť v celom štáte, je to pravda svätá a nik nedostane priestor, aby dokázal, že klamú. Predstavitelia vlády Slovenskej republiky poslali pozvanie opozícii na spoločnú účasť na oslavách výročia 17. novembra v novej budove SND. Pozvanie nebolo prijaté a vysvetlil to pán Kusý tak, že „ak by pozvanie prijali, bolo by to akoby prijali pozvanie na oslavy SNP, ktoré organizujú fašisti.“ (Alebo to povedal pán Dzurinda? Konečne, veď je to jedno, sú predsa jedno telo, jedna duša.) Čo táto odpoveď znamená? Znamená jediné: nenávisť! Slušný človek sa spytuje, prečo sa nadáva vláde do boľševikov a prečo vtĺkajú ľuďom do hláv, že Slovensko je červené. Slušný človek nechápe, prečo predstavitelia KDH provokatívne opustili miestnosť pred príhovorom Milana Čiča. Akí sú to kresťania, keď sa im hnusí byť v jednej miestnosti s človekom, ktorý bol pred Novembrom členom KSS? To sa štítia aj exprezidenta Kováča, či Schustera, alebo Petra Weissa, ktorý je v súčasnosti veľvyslancom v Maďarsku, alebo aj Kukana, ktorý bol dokonca aj kandidátom na najvyšší post štátu? Pohŕdanie človekom je prejavom správania slušných ľudí, za ktorých sa stále vyhlasujú? Už všetci zabudli aké básničky a ódy písali na oslavu Víťazného februára, aj Miroslav Kusý zabudol, ako prednášal marxizmus-leninizmus? Čo sú všetci teraz takí zhnusení? (Veď sa znova všetko opakuje ako to bolo v rokoch 1994- 98.) Je tu nenávisť ku všetkému, čo vláda robí, čo povie ten-ktorý jej predstaviteľ.

Opoziční páni zabudli, čo spáchali počas svojej osemročnej diktatúry. Zabudli, že rozpredali bohatstvo, ktoré zhromažďovali a vybudovali generácie, zabudli, že zariadili, aby sme sa stali závislí od cudzincov, ktorí teraz fabriky zatvárajú a zamestnancov vyhadzujú na ulicu. Dodnes sa vychvaľujú, akých mali a majú priateľov, len nepovedia, že to bolo priateľstvo s masovým vrahom, ktorému otvorili aj slovenské nebo, aby mohli nad nami lietať jeho bombardéry. Zabudli na to, že boli vazalmi SMK, ktorá im diktovala svoje požiadavky a vydierala ich. Nenávisťou sú takí zaslepení, že si neuvedomujú to, ako ľudia porovnávajú svoju životnú situáciu s minulosťou, keď mal každý prácu, keď sa u lekára, ani v nemocnici neplatilo, keď sa vysokoškolské vzdelanie dostalo každému bezplatne len musel oň prejaviť záujem...

Na námestiach bola sľubovaná sloboda v každej oblasti, sloboda vierovyznania, sloboda cestovania do celého sveta. Ľudia boli opití slobodou, len sa im nepovedalo, ako sa to všetko uskutoční. Keby tam na námestiach bola ľuďom povedaná pravda, čo ich v tej vysnívanej slobode, v tom pažravom nehumánnom kapitalizme čaká, mnohí by neštrngali. A mnohí dnes už ani kľúče od ničoho nemajú, bývajú pod mostami a v kanáloch, a to tu predtým nebolo.

Nech nikto nepovažuje národ za hlúpy, ľud si vie spočítať, čo bolo dobré a čo zlé. Vie aj to, že celá revolúcia bola vopred pripravená a financovaná zo Západu, podobne ako bola pripravená smutne známa kampaň „Zachráňte Markízu“. Ešte aj plagáty boli vopred vytlačené. Nie je smerodajné to, čo ukazujú v zábavnej relácii „Aj múdry schybí“, kde sa zámerne vyberajú ľudia pod vplyvom alkoholu, nevzdelaní Rómovia a pochybné existencie. Národ nie je taký, ako sa tam stále prízvukuje, že ide o „sondu do hlbín nevedomostí slovenského národa.“ Masmédiá, ktoré sú prevažne v službách cudzích záujmov, majú jeden základný cieľ - prinútiť ľudí, aby nemali vlastný názor, presvedčiť ľudí, že jedine tomu majú veriť, čo hlása spasiteľ Dzurinda a spol.

No, nech sme už akokoľvek sklamaní, vedomí sme si jedného, a to podstatného. Výsledkom 17. novembra bol vznik druhej Slovenskej republiky, a tú si budeme naveky ctiť a chrániť! Vnímame to ako dar, ako výdobytok národa, ktorý mnoho pretrpel, ale vydržal všetky príkoria a všetky prenasledovania. My Slováci sme dokázali, že nie sme ponížení sluhovia, ale sme hrdý európsky národ! Pri toľkom oslavovaní si mnohí spomenuli aj na to, že výročiu vzniku Slovenskej republiky sa nevenuje pozornosť, ani viacerým iným štátnym sviatkom, ako je sviatok vierozvestov 5. júla. Práve naopak, z vládnych predstaviteľov, ktorí si tieto sviatky uctia, sa robí posmech a sú vyhlásení za nacionalistov len preto, že vo svojich príhovoroch na uctievanie dejinných významných udalostí upozorňujú, len preto, že navštevujú pamätné miesta našich dejín a dodržujú národnú tradíciu. Všade, kde sa spomenie vlasť, národní hrdinovia, alebo nedajbože sa odhalí pamätná tabuľa, všetko je spochybňované a odsudzované.

Všetci dnes vieme, že režim pred rokom 1989 mal veľa chýb, no dnes nie je oveľa lepšie. Do módy prišli nové „hodnoty“ - poctivosť, statočnosť, pracovitosť, čestnosť - dnes už pomaly neznamenajú nič. V Smotánke sa na obdiv ukazujú „celebrity“ (s čižmičkami, ktoré stáli vyše tisíc eur), mládež sa vyjadruje ako kedysi najposlednejší nevzdelanci, (aj tí povedali aspoň prepytujem), mladí ľudia, sotva štyridsiatnici sú miliardári a na pracujúcich sa dívajú zvrchu. Umenie stratilo záujem o krásu, čím je „dielo“ odpudzujúcejšie a ohavnejšie, tým je obdivovanejšie. Čím je hudba hlasnejšia a čím viac sa hudobníci trieskajú o zem, tým je krajšia...

Jediné, čím sa človek môže ako tak utešiť je známe „nič netrvá večne“. Aj tento neľudský kapitalizmus sa musí raz zrútiť. Zábavnému priemyslu sa raz minú omamné tabletky na osprosťovanie občanov. Príde ten čas, že vlastenec bude človek, ktorý si zasluhuje úctu a bude vzorom najmä mladým, príde ten čas, že práci sa dostane úcta, ktorá jej prináleží a občan si bude môcť hrdo povedať, som Slovák. A Slovensko bude prekvitať, lebo mu budú vládnuť múdri a verní Slováci!

Mgr. Blažena Krivošíková

zdroj: www.sho.sk

Článok vložil: Roman Bystrý
Pridané: 28.11.2009 23:26



Pridať diskusný príspevok


Zatiaľ k článku nebol pridaný žiaden diskusný príspevok

peterbulik blog