Najnovšie články

Za všetky rodiny... Skutočne?

Peter Bulik, Mgr. | 3.8.2019 19:48
populivox: čo si o tom myslím

Zhromažďovacie právo a demonštrácie v Rusku.

Peter Bulik, Mgr. | 3.8.2019 19:41
populivox: čo píšu iní

Mäkká sila.

Peter Bulik, Mgr. | 3.8.2019 19:35
populivox: čo si o tom myslím

Jiří Weigl: Katastrofa

Peter Bulik, Mgr. | 3.8.2019 19:18
populivox: čo si o tom myslím

Petr Hampl: prednáška ktorá nesmela...

Peter Bulik, Mgr. | 3.8.2019 18:20
populivox: čo píšu iní

Archív

Spriatelené weby

Štát, ktorý nás zachránil

aktuality

Čo predznamenalo neočakávané stretnutie Pružinského s Göringom 3. marca 1939 v Berlíne.

Už je to sedemdesiat rokov, čo dezinterpretácia návštevy ministra autonómnej slovenskej vlády Mikuláša Pružinského v Berlíne spôsobila vojenský zásah pražskej vlády v Bratislave v noci z 9. na 10. marca, známy ako Homolov puč.

Kapusta verzus štát

Z pozostalosti tohto ministra financií z rokov 1939 - 1945 vyplýva, že 3. marca 1939 navštívil z poverenia autonómnej vlády a s vedomím ministra zahraničných vecí ústrednej pražskej vlády Chválkovského (zahraničné veci slovenská autonómna vláda nemala v kompetencii) Berlín s jediným bodom programu: ponúknuť záhorácku kapustu na zásobovanie Viedne (po anšluse bola súčasťou Nemeckej ríše). Pochodil dobre, pani Gabika, moja známa zo Záhoria, dodnes spomína na to, ako jej rodičia zarábali, keď „na táčkach lifrovali" kapustu do Viedne.

Už sa chystal domov, keď ho v hoteli vyhľadal posol s pozvaním ku Göringovi. Ten Pružinského ani neusadil, ale vychrlil zo seba vyhrážku: „Ak sa Slovensko okamžite neosamostatní, z juhu po Váh ho obsadia Maďari, zo severu po Váh Poliaci a zo západu po Váh Nemci!" Pružinský mu vysvetlil: „Ja mám poverenie od vlády, aby som rokoval o kapuste, nie o novom štáte."

Napriek tomu už na druhý deň pražská propaganda tvrdila, že Pružinský bol žiadať od Nemcov pomoc a tí mu ju prisľúbili s podmienkou, že sa Slovensko osamostatní, čo bol aj dôvod na vojenský zásah. Historka ako z rádia Jerevan, ale pravdivá. Táto nepravda bola jedným z dôvodov, prečo bol Pružinský odsúdený po vojne sudcom Karlom Bedrnom, tým Čechom, ktorý počas prvej Slovenskej republiky riadil levočský súd, teda kolaboroval, aby potom po vojne pomáhal súdiť a odsúdiť Tisa, Macha a ďalších, a aj Pružinského na šesť rokov väzenia.

Mimochodom, Pružinský bol výnimočným ministrom financií. V tom čase každý, kto prichádzal do Bratislavy s potravinami, musel za ne zaplatiť daň na čiare. Keď daniar v uniforme (financ) zastavil jeho auto, spoznal ho a len zasalutoval, minister Pružinský mu oznámil, že má na zdanenie štyri kilá klobás a jednu šunku, aby teda konal. A ďalšia jeho osobitosť: sám sebe podpísal príkaz na uhradenie nedoplatku na dani. Umrel v roku 1953 tesne po tom, ako ho komunisti prepustili z väzenia, čo poznačilo aj život jeho syna Juraja. Ten bol počas základnej vojenskej služby taký nespoľahlivý, že mu nedali do rúk ani len lopatu. Robil šoféra pri „pétepákoch", voľno na návštevu umierajúceho otca dostal už neskoro.

Hitlerovo ultimátum

Vráťme sa teraz do marcových dní v roku 1939. Po Homolovom puči pozval Adolf Hitler 13. marca do Berlína Jozefa Tisa a dal mu na výber: buď si Slovensko „želá samo spravovať svoje záležitosti", alebo „bude váhať", a potom „ponechá osud Slovenska napospas udalostiam, za ktoré už nebude niesť zodpovednosť". Tiso sa nepodriadil niekoľkohodinovému nátlaku Ribbentropa, aby vyhlásil slovenský štát z berlínskeho rozhlasu. Trval na tom, že o takomto akte môže rozhodnúť len slovenský snem. Dostal teda ultimátum: buď sa snem zíde do 12. hodiny nasledujúceho dňa, alebo Slovensko zmizne z mapy. Na základe toho 14. marca 1939, šesť či osem minút po ultimatívnej 12. hodine - po aklamačnom hlasovaní snemu - vyhlásil jeho predseda Martin Sokol Slovenskú krajinu za samostatný štát.

Image Hosted by ImageShack.us

To sú holé fakty. Napriek nim sú takí, ktorí považujú 14. marec 1939 za najkontroverznejší deň v našich dejinách. Ak však v ten deň Slováci prvý raz vyhlásili svoj štát a akt, ktorým tak urobili, bol zákonný a ústavný, je tento náhľad v poriadku? Nemal by byť tento deň považovaný za deň slovenskej štátnosti, a to napriek tomu všetkému, čo po ňom nasledovalo? Alebo si niekto naozaj myslí, že malo a mohlo malé Slovensko vypovedať veľkému Nemecku poslušnosť? Napokon, urobila tak v tom čase aspoň jedna z mocností? Nepodpísal aj Sovietsky zväz s Nemeckom pakt o neútočení?

Pripusťme však, že by sa Slováci boli na jar 1939 vzopreli Hitlerovi. Čo by sa dialo ďalej? Nasledoval by jednoduchý proces: Francúzi a Briti by mali plné lavóry špiny od umývania rúk, Beneš, ako vieme, bol už v teplučkom a pohodlnom Londýne, aby sa po vojne naspäť vyhlásil za „ústavního presidenta", Tisovi by nezostávalo iné, len odletieť do Vatikánu a Husák by zrejme ušiel do Moskvy. A národ, naši otcovia, mamy, starí otcovia a staré mamy by zostali napospas číhajúcim susedom, ako to sľubovalo Hitlerovo ultimátum. Severné Slovensko, teda zhruba dnešný Žilinský a Prešovský kraj, by pripadlo Poliakovi Pilsudskému, juh Slovenska, teda zhruba dnešný Bratislavský, Trnavský, Nitriansky, Banskobystrický a Košický kraj by uchvátil admirál bez mora Horthy a Protektorát Čechy a Morava by siahal, povedzme, po Trenčín. Napriek tomu, že Maďari slovenský štát uznali, už o niekoľko dní svojvoľne a vierolomne okupovali maďarské vojská časť východného Slovenska a bombardovali Spišskú Novú Ves (Malá vojna), po ktorej Slovensko muselo odstúpiť Maďarsku ďalšie územie s 1 697 km2 a 69 639 obyvateľmi. Čo by Maďari stvárali, keby sme nemali vlastný štát?

Aj keď v marci 1939 Tiso a slovenský snem konali z nevyhnutnosti, pochybili? Lebo ak by boli Slováci vzdorovali (čo je inak naša povahová črta, no vieme ju prekryť, ak treba), nasledovalo by tuhé pomaďarčovanie, popoľšťovanie a ponemčovanie a nepredstaviteľné utrpenie slovenského obyvateľstva. Na smrteľnej posteli v USA to napokon uznal aj Milan Hodža.

To boli dôvody, prečo sa 14. marca 1939 začalo relatívne krátke obdobie slovenských dejín, na konci ktorého bol povraz pre prezidenta Jozefa Tisa. (Ten to pred koncom vojny predpokladal: „Nemci vojnu prehrajú, osud slovenského národa je v Božích rukách a ja prídem o krk.") Pričom pravda je taká, že 14. marec 1939 a 29. august 1944 „sú dva medzníky, bez ktorých by sme neboli. Bez prvej Slovenskej republiky by nebolo mohlo vzniknúť Slovenské národné povstanie, lebo by nebola armáda a zbrane. A bez SNP by sme neboli prežili Benešovu povojnovú pomstu" - to sú múdre slová herečky a matičiarky Evy Kristinovej v minuloročnom októbrovom čísle Extra plus. Ak to dokážeme s pokojnou hlavou pochopiť, začneme chápať aj logiku našich dejín.

Slovensko a holokaust

Nevedno, či sa ešte stále nájde občan Slovenska, ktorý by s naznačeným veľmi pravdepodobným vývojom pri opačnom postupe slovenských predstaviteľov 14. marca 1939 vyjadril súhlas. Je naozaj čas, aby sa Slováci - ako geneticky naozaj „jeden z najstarších národov Európy" (aj keď naďalej len málokto vie, že nejaké Slovensko vôbec existuje, a to by malo ležať na srdci nášmu ministerstvu zahraničných vecí!) - správali ako všetci normálni Európania, ktorí si nezakrývajú oči pred ničím a nikým z vlastnej minulosti, a ktorí sa, naopak, vedia poučiť zo všetkých svojich prežitých dejov. Aby v niektorých pokračovali a iným sa vyhli.

Áno, myslím na smutný osud slovenských židov, ktorý je škvrnou v šesťročnej histórii prvého slovenského štátu a neospravedlňuje ho ani fakt, že z Maďarska vyviezli desaťnásobne väčšie množstvo židov vrátane slovenských židov z okupovaného juhu Slovenska, teda z Nových Zámkov, Komárna či Košíc. Riešenie „židovskej otázky", a vôbec už jej nastolenie, bolo obrovskou záťažou režimu i štátu. Zodpovednosť tu jednoznačne leží na pleciach politických predstaviteľov - snemu, štátnej rady, vlády a prezidenta. Je naozaj mravnou povinnosťou každého humánne a kresťansky založeného Slováka vysloviť hlbokú ľútosť nad deportáciami slovenských židov, a to napriek tomu, že otázka stojí aj takto: keby v marci 1939 nevznikol slovenský štát, bol by osud židov zo Slovenska iný, lepší?

Ak Michail Chejfec, ruský žid, napísal: „Ako veľký zástanca svojho národa nemôžem nesympatizovať s vlastencami iného národa," nemôžeme inak, ako sa s ním stotožniť. V tomto zmysle sa ťažko stotožniť so slovami Miloša Žiaka: „... vieš, kde sme urobili najväčšiu chybu? Slováci nás vyviezli, lebo boli rýchlejší ako my. My sme ich mali vyviezť prví a všetko mohlo byť inak," ktoré napísal v knihe Jewropean, (Bratislava 2004, s. 59), a to už aj preto, že rovnako krutý osud postihol aj neslovenských židov.

Holokaust je, žiaľbohu, natrvalo súčasťou aj našej, slovenskej histórie. O čo ľahšie by sme rozprávali o tomto krátkom a zbytočne tabuizovanom období našich dejín, o skvelých činoch mnohých vtedajších našich osobností, nebyť oficiálnej štátnej politiky vo vzťahu k nevinným obetiam? Všetky smutné a tragické osudy slovenských židov mrzia o to viac, že história slovensko-židovského spolunažívania bola viac-menej priateľská. Židovský historik Robert Büchler konštatoval, že „antisemitizmus - nenávisť voči židom - nezapustil medzi Slovákmi nijaké hlbšie korene", „Andrej Hlinka vždy zdôrazňoval, že antisemitská idea je slovenskému národu cudzia, a súčasne ju aj odsudzoval".

Ilúzie o suverenite Slovenska v rokoch 1939 - 1945 si robiť nemožno. Zmluva o ochrane s Nemeckou ríšou a Dôverný zápis o hospodárskej a finančnej spolupráci svedčia v nejednom ohľade o vazalskom postavení k Nemecku, aj keď je fakt, že ho okrem Spojených štátov uznali všetky vtedajšie veľmoci a mnoho iných štátov. Z hospodárskeho hľadiska však nemožno roky slovenského štátu pokladať za stratené, ani za premárnené. Naopak, priemerný rast priemyselnej výroby do roku 1944 o 13,5 percenta, to sú čísla, ktorým sa zvykne priradiť ohodnotenie hospodársky zázrak. Bola tu na vojnové pomery výnimočne dobrá situácia aj v zásobovaní obyvateľstva.

Bez lístkového systému

Imrich Karvaš vo funkcii guvernéra banky bol zároveň aj šéfom Najvyššieho úradu pre zásobovanie (ten vznikol na nemecký nátlak 15. júna 1942) a pričinil sa o to, že počas vojny nebol u nás prídelový lístkový systém. Takýto systém sa zavádza v časoch núdze a v klasickej podobe ho charakterizuje používanie prídelových lístkov popri peniazoch - za peniaze bez osobitných lístkov sa nedá kúpiť nič. Taký systém platil v Nemeckej ríši, v Protektoráte Čechy a Morava od 15. marca 1939. Karvaš takýto systém nezaviedol, začalo sa iba „prísne obhospodarovanie" niektorých tovarov (z potravín cukru, múky, mäsa a tukov). Išlo o evidenciu nákupu cez osobitné knižky. Neuposlúchnutie Nemcov a nezavedenie lístkového systému bolo jedným z dôvodov, prečo Karvaša koncom augusta 1944 zatklo gestapo. Sám Karvaš napísal: „Gestapo tvrdilo, že som preto nezaviedol lístkový systém a povinné dodávky poľnohospodárskych produktov, lebo som chcel zabrániť vývozu prebytkov do Nemecka. Samozrejme, že som im nepovedal, že naozaj majú pravdu." (Moje pamäti, Bratislava 1994, s. 87)

Aj keď bola otázka zásobovania zložitá, bola vojna a prídelový systém platil všade okrem Slovenska, Švajčiarska a Švédska, Karvašovi sa podarilo vytvoriť zásoby potravín priamo u obyvateľstva, keď v júli 1944 vydali trojmesačnú zásobu všetkých obhospodarovaných potravín. Lístkový prídelový systém v takom rozsahu, ako ho poznali od začiatku vojny v Česku, bol na Slovensku zavedený paradoxne až po vojne, pri menovej reforme 1. novembra 1945 a zrušený bol v rámci peňažnej reformy 1. júna 1953. O tom, že životné podmienky boli počas príšernej vojny na Slovensku prijateľné, svedčí vyjadrenie predstaviteľov komunistického odboja - Gustáva Husáka a Laca Novomeského, čo im potom privodilo nálepku „buržoáznych nacionalistov", aj vyjadrenie vtedajšieho švajčiarskeho diplomata Hansa Kellera, ktorý prežil toto obdobie na Slovensku.

Aj mučenie, vraždy a popravy prišli až po vojne, pretože „prezident Jozef Tiso nepodpísal ani jeden rozsudok smrti" (Eva Kristinová). Pravda, podľa iných (Peter Getting v Plus 7 dní) sú to klamstvá, ak niekto tvrdí, že „v slovákštáte nebol vynesený rozsudok smrti". Vynesený rozsudok smrti je však niečo iné ako vykonaný. Na otázku, či bol niekto odsúdený na trest smrti, znie odpoveď: bol, a to napríklad po nemeckej intervencii proti odsúdeniu Šrobára, ako jednej z vedúcich osobností SNP, iba na doživotné väzenie. Nemci považovali takýto rozsudok bratislavského krajského súdu z 22. decembra 1944 „za urážku nemeckej brannej moci" a žiadali pre Šrobára trest smrti. Na otázku, či bol niekto popravený počas existencie slovenského štátu, znie odpoveď: nebol. V prípade Šrobára vyniesli trest smrti až potom, keď s niekoľkými vedúcimi Povstania odletel do Moskvy.

A zase sa dostávame ku krutej pravde: na jednej strane ani jeden vykonaný rozsudok smrti, na druhej strane zhruba 58-tisíc bezbranných a nevinných ľudí deportovaných do táborov smrti. To bez ohľadu na to, že v roku 1942, keď sa transporty zo Slovenska začínali, ešte nikto nevedel, ako sa to všetko skončí, do značnej miery degraduje režim štátu. Nedegraduje však Slovákov ako národ.

Slováci sú najviac oceňovaní

Štát Izrael od roku 1963 udeľuje ocenenie Spravodlivý medzi národmi takým nežidom, ktorí sa pričinili o záchranu židov. Získalo ho už vyše 21-tisíc ľudí, z toho „k vyše 500 Slovákom pribudlo 27. januára tohto roku, v deň, keď si Európa pripomína 64. výročie oslobodenia tábora v Osvienčime, ďalších 10, ktorí s nasadením životov chránili slovenských židov" (Jožo T. Schön, Keď nežidia chránili svojich židov, Hospodárske noviny, číslo 20/ 2009). Vzhľadom na počet obyvateľstva sú Slováci najviac oceňovaným národom.

Jedným spomedzi ocenených in memoriam je aj vyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Ján Spišiak (1901 - 1981), pôvodne bankový úradník. Všemožne pomáhal pri záchrane asi 80-tisíc židov, ktorí ostali na Maďarmi okupovanom území po Viedenskej arbitráži. Jeho konanie bolo veľmi náročné a nebezpečné. Vydával tzv. ochranné listy, ktoré umožňovali židom návrat na Slovensko. V čase, keď Horthyho režim ako prvý v Európe v súlade s postupom Nemecka zaviedol „numerus klauzus" v neprospech židov, na Slovensku ešte boli židia relatívne voľní. Prvých 18 567 židov, ktorí nemali maďarské štátne občianstvo, alebo ho nestihli dokázať, deportovalo Maďarsko koncom júla a v auguste 1941 na základe dekrétu z 12. júla 1941 na Nemcami obsadenú Ukrajinu, kde asi 16-tisíc z nich bolo vyvraždených osobitnými jednotkami SS.

Spišiak rokoval v tejto záležitosti aj s Imrédym, maďarským expredsedom vlády, ktorý, hoci bol sám židovského pôvodu, podporil Hitlera. Spišiak veľa riskoval, keď vystavoval falošné pasy, ba židov na Slovensko prevážal aj vo vlastnom diplomatickom aute. Koniec vojny ho zastihol v Budapešti, kde ho Červená armáda zaistila a odtransportovala do Moskvy. Len zázrakom (a možno aj vďaka dobrým stykom so sovietskym vyslancom v Budapešti) sa jeho život neskončil tak ako životy iných diplomatov, napríklad švédskeho Wahlberga, ktorý konal podobne (pomáhal židom) a o osude ktorého málokto vie. Po návrate domov ho čakalo ďalšie prekvapenie: v roku 1947 sa proti nemu začalo trestné konanie. Národný súd ho však na základe mnohých svedectiev oslobodil. Spravodlivým medzi národmi sa stal 27. januára 2009.

Uviedli sme len jeden príklad. Možno by stálo za zverejnenie všetkých vyše 500 a možno by si spravodliví spomedzi nás zaslúžili aj zvečnenie svojich mien pri niektorom z pamätníkov holokaustu.

Prečo si Vážim Tisa

Tisa som si začal vážiť, keď som si prečítal denník jedného z generálov, s ktorými Tiso rokoval vo Viedni. Po obsadení nášho štátu Nemcami až po rieku Váh žiadali od Tisa súhlas na zabratie značnej časti západného Slovebnska. Tiso rezolútne vyhlásil: nie je to v súlade s mojím svedomím, nie je to v súlade so záujmom môjho národa, nie, ja to nepodpíšem. Povedali dobre a pozvali Hitlera. Nikto nepredpokladal, že by niekto vzdoroval Vodcovi. A generál si zapísal: A predstavte si, on to zopakoval pred Hitlerom, zdvihol sa, bez podania ruky zamieril k dverám a spýtal sa - kde je môj klobúk? Hitler vyskočil, rozbehol sa za ním a všetci stŕpli, čo bude. Zastrelí ho? A on ho chytil za plece a povedal mu, vráťte sa, pán prezident, viete, akí sú generáli, všetko chcú naraz. My sa dohodneme. A výsledok? Nemecké vojská sa stiahli za rieku Moravu, prišli sme len o Petržalku a Devín. Napokon, Tisovi umiestnili Američania ďakovnú tabuľu v Národnej katedrále vo Washingtone za to, že po bombardovaní Slovenska vrátil zostreleného amerického letca Spojeným štátom.

Viliam Hornáček
predseda Združení slovenskej inteligencie
Článok vložil: Roman Bystrý
Pridané: 9.3.2009 08:04



Pridať diskusný príspevok


Diskusia k článku (1)

mýty 9.3.2009 17:49
Za popularitu Jozefa Tisa v určitých kruhoch slovenskej spoločnosti môžu mýty, ktoré sú okolo jeho osoby stále živé. Vznikajú zmiešaním emócií s neznalosťou faktov.

1. Mýtus, že Židia, ktorým Tiso udelil výnimky, mu v Jeruzaleme odhalili pamätnú tabuľu a vo Vatikáne sa začal proces jeho blahorečenia. Žiaľ, tabuľu v Jeruzaleme nikto nevidel a Vatikán o blahorečení Tisa nič nevie.

2.Mýtom o jeho politickej činnosti je, že odmietal názory Adolfa Hitlera. Vyhlásenia o vernosti tretej ríši až do konca , vyznamenávanie Nemcov v Banskej Bystrici po potlačení SNP boli len gestá - naoko, aby ochránil Slovákov pred pomstou po vypuknutí povstania. Faktom je, že Jozef Tiso videl v Hitlerovi jediného garanta slovenskej štátnosti.

3.Ďalším tvrdením je, že po vojne ho popravili hoci nebol vyhlásený za vojnového zločinca. Na Slovensku sa to dodnes podáva ako pomsta Čechov a Židov. Zabúda sa, že protihitlerovská koalícia sa už počas vojny dohodla, kto bude súdený za vojnové zločiny. Spolu s fašistickými pohlavármi Nemecka aj pohlavári všetkých kolaborujúcich štátov. Takto po vojne súdili kolaborujúcich európskych politikov, quislingov. Boli vynesené rozsudky smrti, v Maďarsku, v Belgicku a vo Francúzsku.

4. Rabíni boli intervenovať u Tisa ,aby sa nevzdal prezidentskej funkcie. Rabíni židovských náboženských obcí v memorande datovanom 6.marca 1942 s naivnou nádejou očakávali porozumenie a zastanie, ktoré by u prezidenta Tisa mohli dosiahnúť. Osobne ho prevzal z rúk rabína Armina Friedera prezident a zároveň kňaz Jozef.Tiso:

\"Vo svojom zúfalstve dovolávame sa Vás, Pán prezident republiky, ako najvyššieho sudcu v štáte, plne presvedčení, že uznávate ešte vyššieho sudcu nad sebou. Ako služobníci Boží prosíme Vás pokorne, v najhlbšej núdzi, dožičte sluchu hlasu Božiemu a pomôžte nám v našom najväčšom nešťastí. Veď všetých nás stvoril jeden Boh a pred jedným Bohom budeme sa raz zodpovedť. Zľutujte sa nad nami a našimi rodinami, ženami a mužmi, starcami a deťmi, čo v núdzi a v slzách spoločne prosia Boha na nebesiach o pomoc a dúfajúc v Jeho miloť skladajú svoj osud do Vaších rúk. Pán prezident, ako kňaza a služobíika Božieho Vás snažne prosíme, vypočujte tento hlas, hlas osemdesiat tisíc nešťastníkov,čo sa chvejú o život svoj a o život svojich najdrahších.\".

Rabín Frieder v svojom denníku komentuje toto stretnutie:

\"Myslel som, že pr i čítaní týchto slov, napísaných od srdca, aj bezcitný človek bude dojatý. Avšak, odchádzajúc od prezidenta, som nemal pocit,že by ho moje slová dojali, alebo pohli k nejakej zmene.

O zopár týždňov neskôr 25.marca 1942 zo Slovenska odišiel prvý transport.

5.Antižidovská politika slovenského vojnového štátu zahŕňa asi najšokujúcejšie mýty okolo Jozefa Tisa. Pod jeho vedením bolo Slovensko do roku 1944 jediným európskym štátom, z ktorého územia sa iniciatívne deportovali Židia, a Slovensko pritom nebolo obsadené Nemcami. V iných krajinách sa začali deportácie až po okupácii. Jozef Tiso deportácie nespochybňoval, naopak, verejne ich podporoval. Známe sú jeho vyhlásenia ako „Slováci, zbavte sa svojho škodcu\" či „Židom sa iba odoberá to, čo nakradli. Jozef Tiso nepodpísal Židovský kódex, lebo vraj s ním nesúhlasil. Židovsky kódex bolo spojenie zákonov do jedneho celku, ktore dosiaľ figurovali ako jednotlivé zákony, nariadenia a vyhlášky. Celkový počet zákonov, vyhlášok a nariadení, ktoré obsahoval \"Židovský kódex\" bolo 270. Potláčanie a aj samotná likvidácia práv a slobôd židovských občanov bola zhrnutá v 351 zákonoch, nariadeniach a vyhláškach. Židovský kódex ,vládne nariadenie zo septembra 1941,zahŕňalo a sprísňovalo všetky dovtedajšie protižidovské nariadenia. Tiso ako prezident nepodpisoval vládne nariadenia, mohol podpisovať iba zákony. Ako premiér je podpísaný pod všetkými protižidovskými nariadeniami do októbra 1939.

6.Ako prezident udelil 30 000 výnimiek pre Židov. Po 60 rokoch od holokaustu sa historikom podarilo narátať len asi 1 000 výnimiek aj pre najbližšiu rodinu „výnimkára\". Nemusel nosiť hviezdu, deti mohli chodiť do školy. Šanca, že sa s rodinou vyhne deportácii. V prvom rade ich dostávali Židia, ktorí konvertovali na kresťanstvo. Dostávali ich najmä lekári či veterinári. V roku 1939 bolo totiž z 1 400 lekárov až 600 Židov. V decembri 1940 žilo na Slovensku 89 000 Židov. Do do septembra 1944, bolo vyvezených 58 000 ľudí. Prežilo ich asi 800. Ostatní zahynuli v koncentračných táboroch po celej Európe. Ďalších 12 000 Židov potom vysťahovali Nemci s gardistami po obsadení Slovenska v septembri 1944. Popravili 1 200 ľudí. Celkovo prežilo 10 000 slovenských Židov, a to vďaka obyčajnýmh Slovákom, ktorí ich ukrývajúc, riskovali vlastnú likvidáciu. Legenda o 30 000 vydanych prezidentskych vynimkach je hlboko v podvedomi slovenskej verejnosti. Durica počet zvyšuje na 35 000. Ochrannych štatútov v čase Slovenského štátu bolo niekoľko druhov. Prezidentské výnimky boli pridelované kancelariou prezidenta republiky, pripadne intervenciou prezidenta. Ďaľším druhom boli ministerské výnimky, napr. ministerstva školstva a osvety, ministerstva financíi. atd. Existovala aj \"biela karta\", ktora chránila Žida od deportácie kým mal trvalý pracovný pomer. Každá vynimka, potvrdenie, legitimácia, dekret, sa vzťahovala aj na rodinných príslušníkov a jej platnosť v mnohých prípadoch bola časovo obmedzená.

Nespravnou interpretáciou vznikajú súčty, ktore by v praxi znamenali, ze absurdný počet 30 000 Židov (35 000 podľa Ďuricu) muselo prežiť holokaust vďaka výnimkám.

Kancelária prezidenta udelila 577 výnimiek, vzťahujúcich sa aj na 251 rodinných prislušníkov. Celkovo ochraňovala 828 osôb.

Triezvym odhadom je možné určiť spoločný počet prezidentských dekrétov, ministerských výnimiek, a daľších rôznych legitimácií a potvrdení, atd., ktoré ochraňovali takto židovských občanov na priemer 6-7 tisíc osôb, v r.42-45.. Väčšina výnimiek a dekrétov bola získaná cestou korupcie a rôznych protihodnôt. Mnohí ministerskí úradníci dostávali v prípadoch kedy hrozila deportácia finančné obnosy v rozpätí od 10 tis. korún slovenských až 100 tisíc. \"Židovský král\" Dr. Anton Vaško, šéf 14.oddelenia prijal za svoje funkčné obdobie na Ministerstve vnútra finančný obnos celkovo 1 milion korún slovenských (SNA.NS Tn lud. 17/46). Garancia nebola nikdy zaručená štátom, alebo osobou prezidenta. Napr. Rabi Reich z Bánoviec, ktorý mal podpísanú prezidentskú výnimku od prezidenta Tisa bol deportovaný vo veku 81 rokov a zahynul v koncentračnom tábore.

Proti antižidovskej politike slovenského štátu protestoval aj Vatikán. Na protesty reagoval prezident Tiso listom pápežovi. Okrem iného v ňom vysvetľoval: Židia sa u nás mali dobre, ale odvďačili sa tým, že vyvolali povstanie.

Napísal to v čase, keď väčšina z 58 000 deportovaných slovenských Židov bola už pravdepodobne mŕtva alebo čakala na smrť v koncentrákoch.

Naša vina tkvie v našej vďačnosti a vernosti voči Nemcom, ktori nielenže uznali a schvaľovali existenciu nášho národa a jeho prirodzené právo na nezávisloť a národnú slobodu, ale pomáhali mu aj proti Čechom a Židom, nepriateľom nášho národa. Sme si vsak celkom istí, že táto \"vina\" je v očiach katolíkov našou najväčšou cťou. Úsilie nepriateľov z našej činnosti vykonštruovať príčinu znevažovania cti kléru a cti cirkvi pred svetom, je naskrze farizejské. Najväčšou ozdobou láskavej matky cirkvi je, že ona sama poveruje svojich kňazov, aby slúžili malým národom, teda sama cirkev si váži malé národy a neponecháva ich napospas dravým vlkom. Kňaz ochranca a robotník svojho ľudu istotne prekáža tým, čo by chceli malé národy pohltiť a vykoristovať./z listu pápežovi/

Autenticke dokumenty a údaje su vždy neuprosné a nedokážu ich umlčať polopravdy podané v akejkoľvek podobe ľudáckej propagandy. Sú tichou obžalobou klérofašistického režimu Slovenského štátu v rokoch 1939-45, kedy zo slovenska navždy odislo 64 transportov označených ako \"DA\" a bolo zavraždených 70 000 slovenských Židov. Prezidentom Slovenského štátu-Slovenskej republiky bol Dr. Jozef Tiso.

Autor: a nič viac Reagovat

peterbulik blog