Najnovšie články

Liberálové a jejich mínění o sobě samých: arogance

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:42
populivox: čo píšu iní

Švédsko verejne a úplne otvorene falšovalo voľby,

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:34
populivox: čo píšu iní

Harabin: Kto v únii porušuje právo

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:31
populivox: čo si o tom myslím

Tereza Spencerová: Smutné signály

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:17
populivox: rozhovor

Braňme jednomyslné hlasování v EU!

Peter Bulik, Mgr. | 22.9.2018 19:13
populivox: čo si o tom myslím

Archív

Spriatelené weby

Desať minút rozprával o zápalkovej škatuľke

aktuality

"Môj najväčší priateľ profesor Hlinka, ktorý ma operoval, prišiel za mnou a povedal Gabo, ty nemôžeš umrieť. Do neba ťa nepustia a do pekla nepôjdeš, lebo sa ťa aj čerti boja."

Dobre naladený a plný optimizmu a lásky k životu a k Slovensku do poslednej chvíle - taký bol bánovský rodák Gabo Zelenay. Skolila ho ťažká choroba, ktorej vzdoroval do konca.
Jedna z najvýznamnejších osobností slovenskej rozhlasovej reportáže sa narodila 26. novembra 1922 v našom meste. Počas stredoškolského štúdia bol žiakom prof. Jána Hajdóczyho na trnavskom gymnáziu. Vyššie triedy absolvoval v Trenčíne. Umožňovali mu využívať jeho organizačné schopnosti pri rôznych mimoškolských činnostiach.
Bolo to napríklad založenie jedného z prvých dievčenských družstiev v basketbale na Slovensku. Bol mu trénerom. Venoval sa aktívne aj atletike. Vyvrcholením bol jeho slovenský dorastenecký rekord. V hokeji získal dokonca post prvoligového brankára v najvyššej československej súťaži. Neskôr pôsobil aj ako prvoligový rozhodca.

Gabo Zelenay sa pôvodne zameral na farmáciu, ktorú študoval na Univerzite Komenského v Bratislave.
Popri štúdiu zostáva verný činnosti v oblasti športu. Založil viacero súťaží v športe, medzi ktorými boli aj podujatia ako Medzinárodná olympiáda detí v rámci ktorej v kvalifikačných kolách štartovalo okolo 270 000 detí. Zorganizoval súťaž o cenu Večerníka v atletike pre všetky základné školy v Bratislave, celoslovenské zimné detské preteky v behu na lyžiach ako aj v skokoch a zjazde, celoslovenskú šachovú súťaž detí za účasti 10 000 mladých šachistov. Organizačne zabezpečil súťaže pre telesne postihnutých športovcov. Pracoval ako organizačný pracovník v základných zložkách športových klubov, neskôr v riadení vrcholných športových organizácií, ako tréner a zostavovateľ a autor rôznych metodických textov, potrebných pre organizovanie športových súťaží.

Gabovi boli vlastné i aktivity v oblasti kultúry a umenia.
Bol moderátorom a konferencierom, hercom, režisérom divadelných a kabaretných vystúpení. Zúčastňoval sa na recitačných súťažiach.

V roku 1946 vyhral konkurz na rozhlasového reportéra slovenského rozhlasu spomedzi 36 uchádzačov. Prvé vážne prerušenie jeho aktivít priniesol zlomový politicky rok 1948, kedy bol vylúčený zo štúdia farmácie tri týždne pred promóciou z politických dôvodov. Odmietol sa stať členom komisie, ktorá „očisťovala“ vysoké školy od politicky „nepriateľských“ živlov. A tak sa skončilo na čas aj jeho účinkovanie ako reportéra v rozhlase.

Pán Zelenay na svoje mladé roky spomína takto:

"Keď som založil ochotnícky súbor, mal som šestnásť. Bol som režisérom aj scenáristom, takže som sa obsadzoval do hlavných úloh. Divadlo vtedajších gymnazistov bolo úspešné. Na celoslovenskej súťaži ochotníkov prišiel ku mne Janko Borodáč a vyhlásil: Predstavujem vám svojho nástupcu." Mladý Gabo sa začal venovať divadlu ešte viac, navyše aj športoval.
O tomto úseku svojho života hovorí: "Nakoniec mi hokej zachránil život. Musel som si odkrútiť vojenčinu, lenže vtedy mladých posielali rovno na východný front. U vtedajšieho ministra obrany sa podarilo presadiť návrh, aby vznikol armádny športový klub. V roku 1943 bol náš hokejový klub prevelený do Bratislavy a stal sa majstrom Slovenska. Rozhodujúci zápas sme odohrali doslova s nožom na krku. Vedúci oddielu nám pred ním oznámil, že má od ministra dve obálky. V prvej, v prípade výhry, bolo štrnásť dní dovolenky, v druhej, v prípade neúspechu, cestovný rozkaz na východný front."
Na svoj nástup do rozhlasu spomína: "Mal som skúsenosti s divadlom aj s moderovaním, tak som to vyskúšal." Napriek veľkej konkurencii sa mi podarilo presvedčiť komisiu o svojich schopnostiach. Isto pritom zavážila aj posledná disciplína, pri ktorej mal adept desať minút rozprávať o zápalkovej škatuľke."
Gabo Zelenay ju zvládol hravo, prítomných zabavil a v ten istý deň mu ponúkli spoluprácu. "Oženiť sa s vtedajšou láskou som napriek tomu nestihol opustila ma." Neskôr sa mu to však podarilo. Mal syna, ktorý aktívne pôsobil v politike. Bol členom HZDS až do smrti v roku 1993, keď zahynul pri autohavárii.

Image Hosted by ImageShack.us
Gabo v pracovnom nasadení

Nezabudnuteľnými zostanú najmä dve jeho reportáže - zo zlatej jazdy krasokorčuliara Ondreja Nepelu na ZOH v Sappore a z finálového stretnutia futbalového PVP 1969 v Bazileji medzi Slovanom Bratislava a FC Barcelona. S mikrofónom absolvoval olympijské hry v Mexiku (1968) a Moskve (1980), zimné olympijské hry v Sappore (1972) a taktiež viacero svetových šampionátov vo futbale a hokeji. V profesionálnej kariére dokázal naživo komentovať i stretnutia v šachu a šerme (cink šabľa o šabľu), ktoré považujú mnohí reportéri za nekomentovateľné. G. Zelenay sa svojou prácou zaradil do tzv. veľkej päťky slovenských rozhlasových reportérov k Oskarovi Manovi, Štefanovi Mašlonkovi, Rudolfovi Gallovi a Márii Zavarskej.

Náš rodák bol aj literárne činný. Z jeho publikačnej činnosti hodno spomenúť:

- Oprášené legendy / Vydavateľstvo: Tatrapress, 1990
- Abeceda športového humoru / Špánik Tibor, Pavlík Vladimír, Zelenay Gabo - Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1987.

Nadôvažok - úspechy na celuloidovom páse. Ako herec prijal angažmá vo filmoch:

1986 Zakázané uvoľnenie [trenér Lišaník]
1982 Hĺbkový rekord
1968 Balada o siedmich obesených [TV adaptácia] [policajt]

V roku 2002 sa stal laureátom Ceny Fair-play MUDr. Ivana Chodáka: spolu so športovými legendami, akými boli Anton Švajlen, Marián Masný, Ferdinand Geguš, Ján Hucko, Viliam Luknár, Vincent Rechtorík, in memoriam: Gejza Princ a Viliam Hasprún, Ľuboš Matúšek, Dušan Galovič, Vladimír Šturm a Marián Bažík.

V roku 2003 sa Gabo Zelenay stáva laureátom Zlatého pera Združenia Slovákov vo Švajčiarsku.

Zlaté pero dostal za jeho novinársku činnosť, za jeho glosy, ktoré písal s neúprosnou presnosťou. Posledná, ktorú poslal do redakcie Nového dňa už z nemocnice, dostala číslo 890. Spolu s tými 222 glosami, ktoré predtým boli uverejnené v denníku Slovenská Republika to predstavuje úctyhodný počet 1112.
Pri tej príležitosti na margo vzniku samostatnej Slovenskej republiky povedal:

"Už sme Slováci takí a nebudeme iní. Pri každej
dôležitej udalosti sa rozdelíme a vytvoríme skupinu, ktorá
svoju nespokojnosť vyjadruje veľmi premyslene a mnoho
ráz aj účinne. Stačí sa pozrieť do neďalekej historickej
minulosti.
Štúr a jeho priatelia mali okolo seba naozaj
ochotných a verných druhov. Ale proti ním tiež nie
jedného rovnako odhodlaného rodáka. Keď sa zastavíme
pri dnešku, v najsilnejšom politickom zoskupení sú už dva
ťažko zmieriteľné tábory. Nič iné sa nedeje, ako napĺňanie
slov, ktoré vznikli kohosi vyhlásením: „Keď nemôžeme do
kolies hádzať kamene, sypme aspoň piesok!“
Také čosi sa udialo aj pred desiatimi rokmi, keď po
krutých rokoch totality sa dočkalo Slovensko zrodu
samostatného štátu. Opäť v rámci tradície vznikli dva
tábory. Jeden bol nadšene za a druhý proti. Čo sme horlili
za samostatnosť sme sa nevedeli dočkať chvíle, kedy
nastane polnoc z 31. decembra na 1. január roku 1993
a svetu slávnostne oznámime – máme štát!"


V plnom pracovnom nasadení v rozhlase ho zastihol aj tragický rok 1968 - okupácia Českoslovenka. Pracovníci médii boli vtedy oddaní svojej vlasti (na rozdiel od značnej časti súčasných - pozn. autora) a veľmi vynaliezaví pri snahe o pokračovanie vo vysielaní napriek obsadeniu oficiálnych sídiel redakcií.
Vysielanie pozostávalo predovšetkým zo spravodajstva, z veľkej väčšiny pôvodného. (ČTK začala pracovať až po niekoľkých dňoch.) Ďalej tu boli vystúpenia osobností, najmä politického a kultúrneho života, napríklad Dominika Tatarku, Ladislava Ťažkého, Ladislava Mňačka, rozhovory, komentáre a poznámky rozhlasových pracovníkov a novinárov. Rýchlo sa utvoril vysielací model štafety, reťazca, v ktorom sa za sebou striedali rozhlasové štúdiá celej republiky. Poradie bolo vopred orientačne dohodnuté, inokedy sa vstupovalo do vysielania bez dohody, na výzvu, alebo sa stanica aj neozvala a pokračovala ďalšia. Neskôr sa pripojila aj redakcia nášho maďarského vysielania, ohlasovala sa pod hlavičkou Mesto obilia – mienili sme tak Komárno, hoci vysielanie sa realizovalo z Bratislavy. Obsah tvorilo slovo a hudba, najčastejšie v neutrálnej rovine. Základom boli informácie, v prvých dňoch sa presah do publicistiky vyskytoval zriedkavo, neskôr sa to zmenilo. Išlo najmä o analyzovanie situácie a hľadanie riešení s videním problematiky v európskom či celosvetovom kontexte.

Image Hosted by ImageShack.us
Pohľad do vtedajšieho rozhlasového štúdia

Z rozhlasových pracovníkov sa vytvorilo niekoľko skupín, ktoré viedli riaditeľ Ondrej Sarvaš, Ján Bálinth, Martin Bakoss, Svetozár Štúr, Ján Vigaš, autor tejto state, šéfovia techniky Ján Longauer a Zdeno Jedlička, ekonóm Miroslav Kovář, smenári Milan Korytár, Viliam Daubner a ďalší. Stretali sme sa každý deň vždy na inom mieste, v budove Lekárskej fakulty, v Ústave výživy ľudu, v Osvetovej besede, U Rolanda a inde. Riešili sme aktuálne otázky a zvažovali sme ďalší postup na základe ohlasov a ďalších dostupných informácií o vývoji situácie. Mali sme spojenie s niektorými pracovníkmi na ÚV KSS, na Mestskom výbore KSS. Telefonické spojenie, rovnako ako ďalekopisné, nefungovalo. Spojenie sme obstarávali osobne. Na prenášanie materiálov na vysielanie sa podujala od začiatku Zuzana Líšková a šofér Ján Rohály. Jazdili nielen automobilom, ale aj na bicykli.
Smena pracovala permanentne 24 hodín a tiež sa neustále presúvala z miesta na miesto aj s písacími strojmi. Začali sme v kláštore kapucínov, pokračovali v redakcii Roľníckych novín na Suvorovovej ulici, potom v škole neďaleko terajšej Ekonomickej univerzity, v budove sídla veterinárov v zadnej časti starej radnice a napokon v Kultúrnom stredisku na Uršulínskej ulici.
Spravidla slúžil smenár, jeho pomocník a dve korešpondentky, ale vždy boli k dispozícii prichádzajúci a odchádzajúci redaktori. Pracovníci sa posúvali podľa dohovoru na najbližších 48 hodín. Všetci pracovali dobrovoľne. Jediný príkaz padol 21. augusta, keď do budovy vstúpili sovietski vojaci. Prikázali riaditeľovi Andrejovi Sarvašovi, aby celé osadenstvo opustilo budovu a on aby im odovzdal kľúče.
Vysielanie pokračovalo až na druhý deň z budovy vysielača na Vajnorskej ulici pri Zlatých pieskoch, kam Jan Longauer a Rudolf Belošič deň predtým previezli prenosovú techniku. Odtiaľ sa vysielacia smena premiestnila do budovy spojov na Briežkoch (Ahoj) a neskôr sa presunula do budovy konzervatória v strede mesta pri radnici na Kostolnej ulici. Odtiaľ sme vysielali až do
3. septembra, keď sme sa vrátili na Zochovu. Na kľúčovom pracovisku, pri mikrofóne, sa striedali redaktori Ján Roháč, Ondrej Nemčok, Vladimír Nosáľ, hlásatelia Miloslav Havel, Milan Matejčík, Hana Koščová, ale aj ďalší redaktori Milan Korytár, Viliam Daubner, Ladislav Hvizdoš, Jenö Nagy, Gabriel Delmár atď. V spravodajskej smene a okolo smeny sa pohybovali a pracovali aj zahraničiari, ktorí podľa možností doma sledovali vysielanie zahraničných staníc, Ján Sekaj, Fedor Cádra, Hana Derzsyová a vnútropolitickí redaktori Ján Chovanec, František Doktor, Ladislav Beňačka, Dušan Tóth, Viktor Daniel, Ladislav Adamovič, Zuzana Koláriková, Helena Kopčanová a iní.
Ďalší kolektív sa sústreďoval okolo Ervína Lesného, volali sme ich Zora podľa Zory Dagmar Kločkovej. Patrili do neho Rudolf Lesňák, Perla Karvašová, Oľga Krulišová, Helena Kopčanová, Albína Hysková, Gabo Zelenay, Anton Hykisch a niekoľko nerozhlasákov. Po istom hľadaní prístrešia ich prichýlil neúnavný Vladimír Babnič v Tatrapresse vo dvore na Volgogradskej ulici. Gabo vedel, kde je jeho miesto.

Správa TASR:

TASR, inet
10. 04. 2003, 08:00

Bratislava 10. apríla (TASR) - Mesačník Justičná revue spolu s verejnoprávnym Slovenským rozhlasom dnes získali Cenu za rozvoj humanizmu a žurnalistickej etiky v slovenskom masmediálnom prostredí, ktorú pravidelne udeľuje Nadácia Aliancia za etiku novinárov (AZEN).
Okrem toho držiteľmi tohto symbolického ocenenia v podobne drôteného ďatľa sa stali riaditeľ Kancelárie Európskej únie na Slovensku Alezio Fulmini, bývalý podpredseda vlády SR pre európsku integráciu Jozef Kalman, niekdajší športový komentátor Gabo Zelenay a rozhlasoví novinári Michal Tvarožek a Milan Blaho.

Cena je určená médiám, inštitúciám a ľuďom, ktorí prispievajú k uplatňovaniu demokratických a ľudských princípov v spoločenskej komunikácii. Laureát Zelenay vyhlásil, že pri svojej práci sa vždy snažil uplatňovať národný, sociálny a kresťanský princíp. "Možno som mohol urobiť ešte viac a lepšie, ale nemal som viac síl," dodal na záver. Ceny AZEN za etiku v žurnalistickej práci nadácia udelila pri príležitosti 7. výročia svojho založenia.

Gabriel Zelenay zomrel 3. augusta 2003 v Bratislave .

Onedlho, 26.novembra 2007, si pripomenieme nedožité 85.výročie narodenia nezabudnuteľného Gaba Zelenaya.

prameň: internet, vlastné podklady
Článok vložil: František Ďuriš
Pridané: 8.10.2007 01:21



Pridať diskusný príspevok


Diskusia k článku (1)

Vysielania pocas okupacie 1968 18.9.2008 16:12
Autenticky text o vysielani, ved som to mohla osobne ako vtedajsia manzelka redaktora Ladislava Benacku prezivat. Nie nakoniec i to, ze redaktori ktori vysielali mohli za odmenu v septembri zotavit sa do Jasnej pod Chopkom. Môj vtedajsi manzel si tuto \"dovolenku\" predlzil, co sa mu stalo osudnym momentom v jeho zivote.
Kvôli rodine sa stal emigrantom zijucim vo Svajciarsku do roku 1989, kedy plny lutosti sa vratil do rodnych chotarov a na hranicnom prechode pobozkal slovensku zem. Dnes ho nazyvaju Liptovskym kralom.Pod Jasnou ma velku chatu a dostaval i rodinny dom v Skacanoch i s tenisovymi dvorcami.
Ladislav Benacka nech to znie akokolvek, z okupacie 1968 len profitoval.Zelam mu dlhy zivot!

Autor: Ing.Ludmila Fraichiger-Goldschmidtova Reagovat

peterbulik blog