Najnovšie články

Čarnogurský:Vojenským Schengenom nás štvú proti RF

Peter Bulik, Mgr. | 21.2.2018 02:09
populivox: politika

Bývalí agenti CIA: Rusko neudělalo nic bizarního!

Peter Bulik, Mgr. | 21.2.2018 01:44
populivox: čo píšu iní

Lavrov: Ukrajinská krize je důsledkem politiky USA

Peter Bulik, Mgr. | 21.2.2018 01:34
populivox: čo píšu iní

Schulz v propadlišti dějin. Naštěstí!

Peter Bulik, Mgr. | 21.2.2018 01:28
populivox: čo si o tom myslím

Slovenský produkt, hoci je skutočnosť iná

Peter Bulik, Mgr. | 21.2.2018 01:20
populivox: čo píšu iní

Archív

Spriatelené weby

Krutá pravda o „spoločnom“ európskom dome

čo píšu iní

28.novembra 1997 vošla do platnosti Dohoda o partnerstve a spolupráci medzi EÚ a jej vtedajším členskými krajinami na jednej strane, a Ruskou federáciou na strane druhej. Dohoda mala byť základom (podľa médií) na vzájomnú spoluprácu v ekonomickej i politickej rovine. Ako väčšina dohôd a pravidiel, vytvorených a schválených EÚ, platila len dovtedy, pokiaľ to predstaviteľom únie v Bruseli – vyhovovalo. Dnes sa dá povedať, že zásluhou oboch zmluvných strán je vtedajšia dohoda len zdrapom papiera, ktorého obsah sa nesnaží naplniť ani jedna zúčastnená strana.

Text celej dohody je obsiahly, nemienim ho rozoberať v plnom rozsahu, ale skôr len poukázať na to, ako veľmoci (bez rozdielu) vidia svoje medzinárodné záväzky, a ako chápu zmluvy, ktoré schvália a vyžadujú ich vzájomné dodržiavanie. Predtým, než prejdem k obsahu samotnej dohody, najprv niekoľko poznámok k tomu, čo predchádzalo jej podpisu.

Začiatok 90.rokov priniesol vážne zmeny na európskom kontinente. Najprv došlo k rozpadu ZSSR (pokus o prevrat, únos Gorbačova, zásah Jeľcina, postupné osamostatňovanie niekdajších republík sovietskeho impéria), opätovne začali nepokoje na Balkáne (rozpad Juhoslávie, neskoršia vojna), prišlo zjednotenie Nemecka (napriek povojnovým dohodám o jeho budúcom statuse), rozpad Československa. Ak k tomu pridáme odchod bývalých sovietskych vojsk z územia štátov bývalého východného bloku, začiatok musel pripadať krajinám západného bloku ako z rozprávky. Otvorili sa nové trhy, nové možnosti … a tak si nikto nevšimol, že hoci jedna strana rešpektovala zmeny na politicko nebi (či už sa jej to páčilo, alebo nie), druhá strana sa tvárila, že sa nič nedeje a vôbec sa jej to netýka. Narážam na pobyt amerických vojsk na území Nemecka, ktorý bol v podstate zakotvený na rovnakých dohodách, ako pobyt ostatných vojsk víťazných veľmocí, a hoci tie svoj pobyt na nemeckom území ukončili (na základe politických zmien), v prípade Američanov o tom nikto neuvažoval, nikto – neriešil. Prečo ?

90.roky priniesli aj rozpad ekonomík krajín bývalého východného bloku. K moci sa dostali ľudia, ktorých jediným záujmom bol vlastný prospech, prípadne prospech tých, ktorí ich podporovali svojou rétorikou – či už to boli zahraničné politické špičky, hovoriace o potrebe slobodného trhu a riadenia ekonomiky na základe myšlienky „Čo je zdravé prežije bez pomoci štátu, a čo je závislé na pomoci štátu – nie je zdravé„, takže brány sa otvorili dokorán a logicky nasledoval úpadok – výpadky v štátnych príjmoch, prudký pokles kvality (nezabúdajme, že bývalé Československo malo v otázke kvality potravín tak tvrdé normy, že dnešná produkcia by aj bez škandálov s toxickými potravinami končila v kafilérii, na čo sa vtedy neraz poukazovalo s odôvodnením, že normy treba zjednotiť). Paradoxom tej doby je fakt, že nikto nepokladal za absurdné konkurečné prostredie, v ktorom mali bojovať o zákazníka štátom nepodporované podniky krajín východnej a strednej Európy so štedro dotovanými a podporovanými nadnárodnými spoločnosťami západnej Európy, čo nemohlo skončiť inak, ako rozpadom a ovládnutím trhu zahraničnými spoločnosťami. Tento „pokrok“ by sa zaslúžil výstižnejšie označenie – ekonomická vlastizrada, pretože autori rôznych reforiem museli vedieť, aká je realita.

Rusko ako nástupnícky štát ZSSR sa v tom čase ocitlo vo vážnej hospodárskej kríze. Prevzalo všetky záväzky niekdajšieho impéria, čo sa neblahým spôsobom odrazilo na jeho ekonomike, navyše sa k moci dostal politik rôznych „závislostí“ B.Jeľcin. Jeho éra vládnutia bola poznačená divokou privatizáciou, prudkým rastom kriminality (množstvo vojakov, ktorí sa vrátili z rôznych „misií“ v Európe, skončilo v radoch mafie, keďže nemali žiadnu perspektívu do budúcnosti), a vznikom vrstvy oligarchov, ktorým daný stav vyhovoval, pretože sa na svojich „územiach“ stali v nejednom prípade prakticky neobmedzenými pánmi. Vplyv oligarchov na budúcnosť Ruska rástol, Jeľcin nebol schopný kontrolovať vývoj v krajine, a bolo len otázkou času, kým sa začne uberať ruská ekonomika cestou ostatných krajín bývalého východného bloku, rozpadne sa a všetko ovládnu nadnárodné spoločnosti. V tom čase boli medzi Ruskom a krajinami únie dobré vzťahy, s výnimkou občasných roztržiek na politickom „pieskovisku“. Navyše, aj budúcnosť v Kremli sa javila relatívne priaznivo, keďže pomaly odchádzajúci B.Jeľcin vyberal svojich nástupcov z radov politikov s prozápadnou orientáciou – istý čas bol jeho plánovaným nástupcom aj B.Nemcov. O to väčším sklamaním, alebo skôr šokom bol samotná zmena, keď chradnúceho Jeľcina nahradil – V.Putin.

Škoda, že sme nerozbili Rusko počas vlády B.Jeľcina, povzdychol si ktosi z washigtonskej administratívy … alebo Pentagonu ? Na tom veľmi nezáleží. Podstatné je, že v auguste 2017 bol publikovaný materiál o analýze sovietskej armády v 80.rokoch 20.storočia a súčasnej ruskej armáde. Autorom materiálu bola spravodajská agentúra amerického ministerstva obrany. Záver správy bol nepríjemný – Rusko sa stalo za vlády V.Putina rovnocenným protivníkom USA, a bolo chybou, že sa počas vládnutia B.Jeľcina nesústredili sily a prostriedky na rozbitie tejto krajiny, kým to ešte bolo možné.

Správa bola kritizovaná pre mnohé nedostatky, ktoré deformovali pohľad na ruský vývoj od roku 2000, ale jej podstata ostala zachovaná – a tou je sklamanie, že sa nepodarilo dosiahnuť strategický cieľ, ktorým bolo dosiahnutie neohrozeného postavenia vo svete v prospech USA. Z uvedeného vyplýva aj záver, že široká spolupráca so všetkými krajinami v Európe, vytvorenie akéhosi spoločného európskeho domu, nebolo nikdy na pláne dňa a už vôbec nie s aktívnou účasťou Ruska. Následkom úplne zbytočnej politiky konfrontácie, založenej hlavne na politickom a ekonomickom vydieraní, sú úplne zbytočné konflikty – na Ukrajine, Blízkom východe, agresívna politika Turecka (mimochodom, porušujúca všetky medzinárodné zmluvy), Kosovo alebo Krym … a mnoho iného. Paradoxom je, že krajiny starého kontinentu nevedia spolupracovať len pre servilnosť niektorých európskych politikov voči záujmom USA, na čo sa však nesmie otvorene poukazovať v mienkotvorných médiách. Ak to predsa len niekto skúsi, v najlepšom prípade skončí ako niektorí slovenskí publicisti, ktorí za svoj pohľad na politické dianie vo svete a politiku USA, „demokraticky“ končia na zoznamoch neželaných osôb, ak by napríklad chceli poznať americký kontinent – hoci aj ako turisti. Napokon, o skutočnej povahe vzťahov medzi USA a jeho európskymi „spojencami“ svedčí najlepšie – vízová politika. Ak občania USA môžu cestovať neobmedzene a bez akýchkoľvek, čo i len administratívnych prekážok, návštevníci „bašty“ demokracie sú stále v pozícii možných – nepriateľov. Práve tento absurdný prístup najlepšie svedčí o skutočnej povahe a cieľoch európskej politiky – a to nielen vo vzťahu k Rusku. Pretože férovým prístupom by bolo zavedenie rovnakých opatrení voči občanom USA, aké uplatňujú USA voči návštevníkom z európskych krajín.

Dohoda o partnerstve a spolupráci medzi EÚ a Ruskom sa pripravovala od roku 1992. Vošla do platnosti o päť rokov neskôr, na sklonku politickej i životnej cesty B.Jeľcina a trúfam si povedať, že neskôr by podpísaná už nebola – jej podstatou nebola rovnocenná spolupráca medzi partnermi, ale podriadenosť Ruska voči európskym záujmom. Ako som inde konštatoval – dnes je v podstate zdrapom papiera …

Dnes a na záver len jedna poznámka k citátu z článku 1 predmetnej dohody

zabezpečiť príslušný rámec na postupnú integráciu Ruska do širšej oblasti spolupráce v Európe …. 

Kto sa pozorne pozrie na vývoj v Európe po roku 1990, môže si sám urobiť obraz o úprimnosti vyššie uvedeného citátu … neskôr sa pozrieme aj na iné články predmetnej dohody,  a skúsime si ich porovnať s realitou.

 

cfp

Článok vložil: Dalimil Kronika
Pridané: 30.1.2018 11:18



Pridať diskusný príspevok


Zatiaľ k článku nebol pridaný žiaden diskusný príspevok

peterbulik blog