Najnovšie články

Za dva měsíce se ve Švédsku konají volby.

Peter Bulik, Mgr. | 16.7.2018 11:30
populivox: čo píšu iní

Sledujete Vy Váš Samsung Smart TV alebo sleduje on

Peter Bulik, Mgr. | 16.7.2018 11:23
populivox: čo píšu iní

Rusko,Čína,Írán a Pákistán společně v Afghánistánu

Peter Bulik, Mgr. | 16.7.2018 11:08
populivox: čo píšu iní

Nepochopitelná krátkozrakost veřejnoprávních médií

Peter Bulik, Mgr. | 16.7.2018 11:03
populivox: čo si o tom myslím

O sestavování vlády, o demokracii i o devadesátých

Peter Bulik, Mgr. | 16.7.2018 10:54
populivox: rozhovor

Archív

Spriatelené weby

Na čo poukazujú výpovede Slovenov a Sloveniek ?

čo píšu iní

Na čo poukazujú výpovede Slovenov a Sloveniek zamestnaných v ázijských korporáciách na Slovensku ?

 

Po vyše dva aj pol roku od zverejnenia Výpovedí o kórejskom vykorisťovaní a šikanovaní Sloveniek na Slovensku som dostal elektronickou poštou spoveď pracovníka firmy Mobis pri Žiline. Medzitým som príležitostne obdŕžal krátke správy, ktoré boli skôr zhrozením sa nad realitou slovenského námezdného robotníka – najmä muži si s obľubou až veľkoškótsky povzdychli v elektronických poznámkach nad vychýrenou nehoráznosťou páchanou na pracujúcich Slovenkách – ich ženách; de facto našich sestrách a matkách, ktoré jeden z ázijských zamestnávateľov v čase ich menštruácie ovenčí červenou páskou cez rameno, aby zmenový kápo vedel, že takto „vyznamenané“ rádom ľudskej dôstojnosti majú nárok zájsť si na toaletu o dva razy viac než inokedy...

 Vtedy chvíľu Slovensko žilo etúdou mladučkého Pavla Kolesára, dnes 22-ročného, bývalého zamestnanca spoločnosti YURA Corporation Slovakia. Pavol v závode v Hnúšti (okres Rimavská Sobota) vylepil takú zaucho kórejskému generálnemu riaditeľovi Seung Kil Parkovi, až mu z tých jeho šikmých očí zleteli obdĺžničkové okuliariky! Dôvod: v práci na jeho pokyn zamykali zamestnancov aj po uplynutí pracovnej doby, „kým sa nesplnili normy“...

Odvtedy odvaha jednotlivca u nás ustúpila istote anonymity – „pretavila“ sa do kolektívnej formy a čo-to sa u nás v štáte verejne preskákalo – bojím sa povedať, že „zmenilo“, keďže sa napriek tejto „vzbure sčíselných myriád“ vôbec ale vôbec nič v praxi nezmenilo: Štrajkovali obyčajní ľudia za slušnejších susedov a právo na súkromné vlastníctvo i inteligencia „za vyššie ciele“, lekári i učitelia, proti skorumpovaným elitám štátu zas poskakovali v minuloročných mrazoch na námestiach najmä mladí, veď „Kto neskáče, nie je Gorila“...


Kto je chorý – vláda, lekári či pacienti?


Aj vlna odvahy kolektívu – je odvážne, keď SMER-ácke odbory ustúpia politike SMER-u a proti katechizmu štrajkovej pohotovosti sa previnia prerušovaným... štrajkom? – dnes utícha ako spomienka na mikulášsky sľub zdvojnásobnenia miezd spred rokov dávno preŠustrovaných...

Človek, zdá sa, zostáva opäť sám, neorganizovaný a so sociálno-ekonomickým imperatívom na krku – zamestnaj sa alebo ustúp a skap v daňovom nakazení živnostníka, – hľadieť proti „vrchnosti“, na ktorej strane sú všetky tie „výrobné prostriedky“, húževnato (ne)zvierajúc zákonník práce, dnes modrý, zajtra zas červený, meniaci svoju farbu rýchlosťou dotyku papršelkov dúhy neba.

Na čo však v tomto lepkavom blate, zvanom trh práce a pracovné podmienky, poukazujú výpovede Slovenov a Sloveniek zamestnaných v ázijských korporáciách na Slovensku?

V prvom rade, tieto zúfalé výpovede poukazujú na to, že chyba nie je tak celkom v ázijských či vôbec cudzokrajných zamestnávateľoch. Stimulujúce daňové prázdniny a prižmurujúce oko inšpektoriátu práce si predsa u nás Kórejci ani iní žltí, modrí či červení, z Grónska, Fínska či z Uzbekistanu „nezaslúžili“ sami – bola to naša (volená?) štátna reprezentácia, ktorá sa už dvadsať rokov z vlastnej vôle klania zahraničnému kapitálu v podobe zadnice zahraničných investorov, aby z nich vlastným jazykom zlizla to, čo z nich kvapne či v tuhom stave v nestráženej chvíli odpadne.

V druhom rade, tam, kde by mal plieskať smernicami, predpismi a zákonmi štátny inšpektor práce, trieska ázijskému pidimužíkovi krespapuľu občan Pavol Kolesár, a teda, slovenský a nie kórejský štát ponecháva nášho občana napospas zahraničnému investorovi, ktorého sem bol býval – čerthovie prečo – ťahal, hen, z rozprávkovej krajiny za sedmoro morami a sedmoro plotmi.

Ak by dnes etalón pracovného vzťahu nebol u nás v polčase rozpadu, museli by sme čin Pavla Kolesára – a iných, veď koľkože takýchto „drzých“ ešte bolo a bude?! – odsúdiť, pretože, bol to čin revolučný, namierený proti hierarchickej autorite, a takýto prečin voči autorite vertikály je v normálnej, usporiadanej spoločnosti neprípustný. Lež! Ako vraví starý latinár, homo je homovi lupusom a všetko je hore nohami, takže bacha na nás, zhavranelých zamestnancov, ktorých výkonná moc štátu – všetka vraj pochádza od nás?! – opustila, napriek tomu, že tá zákonodarná (potiaľ) stojí ako-tak na našej strane!

V treťom rade, najväčšmi v ázijských korporáciách vrážajú svojim podriadeným do chrbta nôž práve „tí naši“, ktorí sa však pod novým označením „team leader“ či „supervízor“ s fakt úbohým výzorom (s drsňáckym tetovaním názvov čínskych polievok na nafúknutom steroidnom ramene) už necítia byť v nejakom rodáckom spojení s Ferom či Mišom, lež jedine a výhradne v materiálnom spojení so svojím super-výzorom a jemu prislúchajúcemu valutovému ohodnoteniu v jenoch, šekeloch, jewroch – staromódne: zapredali národ za judášsky groš.

Po štvrté, bez ohľadu na pozíciu, výšku pláce zamestnaca a uhol šikminy očú zamestnávateľa, bezcharakternými sa stávajú opäť „tí naši“ – tá mravne ukáznená hodnotovo ukotvená cieľavedomá a zákonmi sa riadiaca nastupujúca generácia veriaca v Pána Boha, nadpozemský poriadok a iustitia aeterna? – keď fagani šikanujú na pracovisku postarších živiteľov rodiny či nastupujú do práce podgurážení alkoholom či „povznesení nad obmedzenosť doby“ džointom ubaleným Sulíkom či Poliačikom...

Tak teda, potrebujeme aj po piate?! – niekto áno, niekto nie – Ty, Ty a Ty, však určite áno!

Veď vieš prečo – keď sa šli zakladať odbory, spomenul si si, že na tých priemyselných kamerách by predsa len ten Ho-či-min a či vedúci Novák mohol zbačiť zo záznamu ako si tie šrauby, matky, kľúče a vrtáky sypeš do tašky – na čo sa teda zbytočne pripomínať, dráždiť platcu svojich marlboriek bosou nohou?

Nuž, tak je to, kolegovia, dobre už bolo – bolo už dobre? Kedy však bude znovu právo na prácu základným právom človeka, ktoré štát musí chrániť a každému zaručiť, a to bez rozdielu, aký druh práce kto vykonáva? Kedy znovu na oplátku pochopíme, že musíme svoju prácu konať s plným vedomím zodpovednosti pred spoločnosťou i pred Bohom? Kedy budeme môcť opäť našu prácu považovať za prostriedok sebarealizácie a za prameň povznesenia celého národa? A kedy nám zas zamestnávateľ odmenou za prácu poskytne dostatočné prostriedky na dôstojné živobytie a na zabezpečenie potrieb našej rodiny? Kedy slovenský štát bude chrániť život a zdravie a zisk podriadi najvyššou svojou direktívou pre celý trh životu a obmedzí ho iba potiaľ, kým bude takémuto životu slúžiť? 1

Veru, takéto otázky sa zračia nielen z výpovedí Slovenov a Sloveniek zamestnaných v ázijských korporáciách, ale z pracovných skúseností každého jedného pracujúceho Slovena.

Učiteľom – zvýšiť! Lekárom – zvýšiť! Robotníkom – zvýšiť! Ale akým učiteľom? – akým lekárom? – akým robotníkom?! A navyše – akým zamestnávateľom?!

Kto opäť prácu, opatrne, rešpektujúc súkromné vlastníctvo zamestnávateľov, dôstojnosť pracovníkov a náležitosti obsahu práce, postaví duchom kresťanského sociálneho zmieru z hlavy na nohy, kde sa prostredníctvom štátu ako hierarchicky usporiadanej spoločnosti každému dostane, čo komu patrí? – dobrému dukátu do renty a všivákovi palicou cez nechty, bez ohľadu na to, na ktorej strane pracovného vzťahu by bol stál?

Igor Cagáň
nbeo
Článok vložil: Peter Bulik, Mgr.
Pridané: 7.1.2013 21:59



Pridať diskusný príspevok


Zatiaľ k článku nebol pridaný žiaden diskusný príspevok

peterbulik blog