Najnovšie články

Politická korektnost fatálně poškozuje západní ...

Dalimil Kronika | 6.7.2018 10:56
populivox: rozhovor

S. Novotný: Kdo odkáže úřady cizích států...

Peter Bulik, Mgr. | 6.7.2018 10:39
populivox: čo si o tom myslím

Odkaz Donaldovi

Peter Bulik, Mgr. | 6.7.2018 10:31
populivox: To je veta !!!

Dekanku Danu Petranovú preputili ...

Peter Bulik, Mgr. | 6.7.2018 10:24
blog: Zaujalo ma

Trestné oznámenie na Havrana je podľa SME...

Peter Bulik, Mgr. | 6.7.2018 10:20
populivox: čo píšu iní

Archív

Spriatelené weby

Amerika - moja nespratná vlasť - GORE VIDAL

rozhovor

Vo veku 86 rokov zomrel americký spisovateľ, kritik, esejista a scenárista Gore Vidal, ktorý bol bol už istý čas chorý a žil sám. Gore Vidal bol v roku 2001 hosťom týždenníka Slovo. Rozhovor, ktorý s ním urobil Miro Procházka (vyšiel v čísle 28), uverejňujeme mierne skrátený.

 

Známy americký literát je (podľa predstavy veľmoci číslo 1) taký, aký má typický Američan byť: smelý, nekompromisný, zásadový a sebavedomý. Narodil sa v priestoroch vojenskej akadémie West Point v štáte New York v rodine leteckého inštruktora v roku 1925. Jeho rodina má pôvod v koreňoch starého kontinentu, siahajúcich až do strednej Európy. Verný rodinnej tradícii sa márne pokúsil dva razy kandidovať do senátu. Väčšie úspechy ho čakali v literárnej tvorbe, v knihách, filmových scenároch a divadelných hrách.

Gore Vidal je autorom vyše dvadsiatky románov, zbierok poviedok, piatich divadelných hier, vyše 200 esejí a štipľavých kritík, vrátane Straty pamäte v USA. Medzi jeho najznámejšie romány patria: Mesto a stĺp, Julianus, Hlavné mesto Washington, Lincoln, Impérium, Škandálny život Aarona Burra, Myra Breckenfridgeová a Priamy prenos z Golgoty a Zlatý vek, ktorým vrcholí jeho sedemdielny cyklus Rozprávanie o ríši. Za súbor esejí Spojené štáty dostal v roku 1993 Národnú knižnú cenu. V roku 1995 publikoval svoje pamäte pomenované Palimpest. Kto by mal čas zastaviť sa cestou v jeho vlasti, môže tam vidieť Vidalovu najznámejšiu hru Ten najlepší (z roku 1960), ktorú opätovne úspešne uvádzajú na doskách Brodwaya. Pohybuje sa často a rád po domovine predkov v rôznych mestách Európy, teraz v slnečnom talianskom Ravelle. Inak býva v slnečnej Kalifornii, v meste Los Angeles. Prahu, kde sme mali možnosť ho spoznať a vypočuť, navštívil už trikrát.

Máte dve mená. Ktoré je pravé?
- Moje pravé, po otcovi je Eugene Luther. Pravé po mame, Gore.

Ste teda po meči luterán. Alebo máte inú vieru?
- Moje náboženstvo je literatúra, som teda literatúran. A mojou vierou je viera v právo na pravdu.

Po mame, teda po praslici ste príbuzný bývalého viceprezidenta a porazeného kandidáta na post prezidenta Spojených štátov.
- Máte pravdu potiaľ, že som príbuzný bývalého viceprezidenta. A nemáte pravdu, že porazeného kandidáta, lebo vo voľbách Al Gore porazený nebol.

Máte predsa prezidenta…
- Máme prezidenta, ktorý nie je prezidentom. Ako svet vie, doteraz chýba jednoznačný výsledok sčítania hlasov. A raz história ukáže, kto bol riadne zvolený.študovať sám.

Ale z tej batérie vašich historických diel badať, že vám to šlo rýchlo?
- Pomaly. Ukrutne pomaly čítam, ale strašne ma to baví. A hoci čítam ako slimák, mám pamäť, ktorú sám sebe závidím. A najmä: čítanie je pre mňa parádna zábava.

Neustále?
- Neustále. A čím ďalej, tým viac.

Takže vy čítate priamo z kníh svoje deje, dejiny, aj dejinných hrdinov. A čo do toho vkladáte zo seba?
- Predovšetkým premýšľam, kým začnem písať. Ak som povedal, že študujem slimačím tempom, ešte dlhšie mi trvá zamyslenie. A čím viac sa zahĺbim pod hladinu dejín, tým menej použijem prečítané.

To je ale prekvapenie!
- Aj pre mňa. Vždy ma udivuje, čo pod povrchom nájdem, aj čo vyhútam.

Ste možno potomkom Krištofa Kolumba, ktorý hľadajúc akúsi Indiu zakopol náhodou o Ameriku…
- Vždy sa pozastavím nad tým, ako ma prekvapuje, keď sa mi z hustej hmly vynorí objav a ja len - len, že neskríknem: Vidím zem!

A čo všetko ste na nej obdivuhodného uvideli?
- Človeka. Jednotlivca. Jeho motiváciu v dejinách. V tých starých, prastarých dejinách, aj tých, ktoré omylom volajú moderné.

Prečo omylom?
- Moderné nie je nič. Modely prevzatia moci a jej zneužitia sú modernejšie a prehľadnejšie, ba aj menej opradené mýtami vylepšovateľov ako tie mladulinké.

A predsa sa najviac zapodievate mladučkou, podľa vás mytológiou, vašej vlasti.
- Môj prvý výtečník bol odpadlický cisár - Julian Apostata. Až potom prišla na rad moja rozšafná nespratná domovina, s jej slávou, hrdinami, zbohatlíckou čvargou a ilúziami.

A tomu staroveku už ste dali pokoj?
- Dal, kiež odpočíva v pokoji. Možno ste počuli, že som vysielal Priamy prenos z Golgoty? Pokúšalo ma vrátiť sa na začiatok letopočtu v čase škandalóznych televíznych šotov, kde sa civilizácia chváli "live" ako mláti do svojich obetí. A tak som vošiel do čias, keď sa toto predvádzanie vlastne začalo. Veľkonočnú kalváriu som si podal aktuálne na účet tých, čo sa na nej priživovali v podobe masmediálneho paranoidného hurhaja. Ukrižovaní včerajška ani dneška nemôžu za to, že na ich účet vznikajú mýty, keď reportéri pre zvedavosť na nich nenechajú uschnúť ani kvapku krvi. Tak je to O.K., live.

Lincoln, Washington, Impérium, Škandálny život Aarona Burra - a Duluth, šantivá fraška, ktorú u nás poznáme pod menom Amerika! Veď vy s vaším štipľavým šibákom nenecháte kameň na kameni!
- Mám iba iný pohľad na národných velikánov ako ten vyžmýkaný v školských učebniciach. Hŕbu amerických románov písali obete rôznych systémov o takých istých obetiach, a obete ich aj čítajú. Mne ani vo sne nepríde na um písať o tých, ktorých si iní podmanili. A ešte im robiť reklamu?

Máte vzory?
- Primerane by som mal povedať: som sám sebe vzorom. Budem ale skromnejší - od detstva a dodnes je to Thomas Mann. Tonio Krőger, príbeh mladosti a túžby byť spisovateľom. Budenbrookovci, konáre kroniky rodiny. A stále znova ma očarí Čarovný vrch.

To sa ale škriabete poriadne vysoko!
- Vôbec nie. Jednoducho som zamilovaný, celoživotne. Literárne lásky, ak sú láskami, sú trvanlivejšie ako ľudské.

A Amerika takto nič? Žiadne lásky?
- Ale áno. Ale najskôr pripomeniem: Európa je Európa. Ak bol Čarovný vrch mojou prvou a celoživotnou láskou, tak láskou k pravde je pre mňa Doktor Faustus. Je to najlepšie dielo storočia: metaforou predstavuje fašizmus ako chorobu. Minulosť nie ako obzretie, žiadny popis, ani nostalgia, sentiment, ale vcítenie sa do doby. Len ten, kto zlo doby pochopí pomocou citu, dokáže sa vzoprieť, aby sa neopakovalo. A Amerika? Poviem tri mená: Garcia Marquéz, Tennessee Williams a Mark Twain.

To sú ale poriadne preskoky. Môžem hádať? Marquéz po mnohých kritikách od vašich rodákov - a poriadne ostrých - vás obránil a pochválil.
- Aké ostré? Aké poriadne? Veď ja som týchto našich učených akademikov napchal priamo do salámy. Ja sa viem obrániť aj sám. Ale Marquéz je brilantná výnimka neohrozenej ľudskej cti.

S Tennesseem vás spájajú mnohé postoje, vrátane nekonvenčných, v prvých vlnách sexuálnej revolúcie. Boli ste vraj aj pri objave "najvzrušujúceho herca" vtedajšej generácie, Marlona Branda.
- Branda objavil Elia Kazan, mimochodom tvorca filmu Amerika a za čerstva túto svoju hereckú novotu priviedol k Tennesseemu rovno do jeho pracovne v Princetowne. Bol som pri tom, keď sa Brando prejavil ako šikovný inštalatér a na počkanie opravil prítok misy v toalete. Až potom sa promenádoval polonahý čo by Stan Kowalski na doskách Brodwaya, do zbláznenia vzrušujúci. Priam živočíšne zelektrizuje publikum, keď vykríkne, kľačiac na zemi, to živočíšne: "Stel-lá!" Bol to rev leva osamoteného na púšti. V tom momente sa zrodil najpríťažlivejší herec, lámajúci tabu - Brando. A s ním najpoetickejší básnik javiska - Tennessee. Električka dorazila do stanice Túžba.

Rebeli proti všetkým tabu, vrátane sexuálnych, ste vtedy, v polovici storočia boli vy, Tennessee a Truman Capote. Kto viac?
- Toho posledného dajme bokom, ten sa len prispôsoboval uhladenému vkusu, písal také tie páčivé rozprávania a bol len takým okrasným či oficiálnym homosexuálom. Ale Tennessee v Električke, Mačke aj Orfeovi, to už je skutočná odvaha. Vyslovená nežne, akoby rečou jeho vtáctva, ktoré spievajúc sa dotýka iba oblakov.

Mesto a stĺp vám vyšlo pred alebo po Električke?
- Pred, v roku 1948. V čase, keď cirkev, zákon a železná košeľa predsudkov odsudzovali homosexualitu, prišla na trh kniha, kde protagonistom je príslušník takejto orientácie.

Stálo vás to priazeň kritiky?
- Aj celú politickú kariéru, všetky moje šance verejne pôsobiť. Na to som mal vtedy všetky predpoklady.

Ľutujete?
- V živote som nič neľutoval. Čo si mám pokľaknúť ako Stan Kowalski a kričať kdesi na nevadskej púšti, plnej hluchej hlušiny ako ten ranený, opustený lev?

Hrdosť a odolnosť máte vrodenú? Alebo vás k nej inšpirovala literatúra?
- Irónia! Mark Twain! Amerika? Tá šíri nudu na školách - máme skostnatelé, byrokratické univerzity, bez vtipu, humoru, espritu. Inde, hoci v Británii, by sa univerzity a vôbec školy bez humoru, akokoľvek suchého či mokrého, jednoducho rozpadli. Pravdaže, irónia je vecou nadhľadu a ten vzniká na báze vzdelania. A kde niet vzdelania, niet humoru, úsmevu, espritu. Môj Mark Twain, môj milý učiteľ a sprievodca, vďaka za tvoju bibliu, ktorou mi je tvoja Tragédia trkvasa Willsona, prepáč, že sa o ňom na amerických školách mlčí.

Počujte, nie ste vy zaujatý voči rodákom? Kade chodíte, tadiaľ trúsite reči o tom, čo sa vám v Amerike nepáči, čo odsudzujete a odmietate. Nespýtajú sa vás doma, prečo sa radšej neusadíte inde?
- Mám Ameriku rád. Po mnohých stránkach dosahuje vrcholy. Poskytla útočisko mnohým prenasledovaným a oni, aj ich potomkovia sa jej odvďačili. Áno, vzala si mnoho z európskych zdrojov civilizácie, kultúry, vedy, techniky - ale nebyť jej by možno títo ľudia neprežili.

Ako aj vaši predkovia?
- Moji predkovia z otcovej vetvy pochádzajú zo stredu Európy, Rakúska, vari aj od vás. A z maminej od Írska. Práve preto, že aj moji predkovia sa pričinili o veľkosť Ameriky, mám právo hovoriť o jej krikľavých omyloch a potknutiach. Aby zmizli. Pretože mám Ameriku rád.

Európske esá si vás nevedia vynachváliť. Italo Calvino tvrdí, že vaša literatúra je "román na druhú, či až na tretiu". Michael March vás predstavuje ako "polyhistora z elektronického veku". Praha vás privítala s veľkou zvedavosťou, ale aj s etiketou "ľavičiara" či "amatérskeho komunistu" so "zastaranými názormi z čias studenej vojny".
- Ak som ja komunista, tak Abraham Lincoln bol komunista na druhú či na tretiu. Moje knihy vychádzajú v značných nákladoch, moje prednášky sú natrieskané. Za každú pozornosť som vďačný. Svoje názory nikomu neponúkam, tobôž nevnucujem.

Ponúkate panorámu dvestoročných amerických dejín: Zlatý vek. Čo badáte pod týmto zlatom či pozlátkom?
- Spojené štáty vedú trvalú vojnu za trvalý mier. Za pol storočia stála táto zábava Ameriku sedem triliónov dolárov. Kto má niečo, chce viac, kto má veľa, ešte viac a tak zbrojenie je našou omšou. Pentagon tvorí len špičku ľadovca, v ktorom je zamrznutá stoka príživníkov, zbrojárov, naftárov a špekulantov. Preto máme stále viac a viac zbraní a nepriateľov.

Ale Amerika pomohla v dvoch vojnách Európe proti jej agresorom. A sama bola napadnutá skutočným nepriateľom v Pearl Harbour.
- Od japonského útoku na Pearl Harbour sme viedli skoro sto vojen, studených, horúcich aj skutočných. Ani jednu sme my, Američania nevyhlásili tak, ako si to žiada naša ústava.

Ste odporcom americkej diplomacie, boli ste proti bombardovaniu Kosova a Juhoslávie. Svoj odpor ste prejavovali svojsky, vždy dôrazne, vášnivo, fanaticky. Zmenili ste, poopravili mienku?
- Amerika sa neospravedlnila nikdy za nič, aj keď vysvitlo nad slnko jasnejšie, že morálne prehrala. Za žiadne embargo, kúpené prevraty, či vypálenú krajinu tisícky kilometrov od Ameriky. Prečo sa ja mám čo opravovať, keď som bol za prestíž a meno svojej vlasti, a musel som sa červenať za jej prešľapy?

Je o vás známe, že považujete NATO za všetko iné než spásu mieru…
- Toto zoskupenie, ktoré má, neviem prečo, titul "atlantické", sme založili pre záchranu západnej Európy pred Stalinom, aby si nedajbože nezapochodoval až k La Manchu. NATO založili na to, aby sme udržali našich západných spojencov, víťazov, a potom aj tých porazených pod kontrolou. Pribudla navyše všemocná CIA, ktorej propaganda mala presvedčiť svet, že my sme tí správni chlapi!

Jednako zohralo NATO značnú, i keď zavše spochybňovanú úlohu.
- Túto našu žandársku úlohu nemám rád. Cítim, že sme tými našimi zásahmi narobili dosť škody. Ak majú na Balkáne problémy, nech si ich vyriešia, tam nemáme čo hľadať. Túto rolu nám vnútili korporácie, ktoré chránia výlučne vlastné ziskuchtivé záujmy.

Máte povesť "zlého muža". Váš čierny pohľad vraj sprevádza bledá závisť.
- A komu by som mal závidieť? Tupým texaským naftárom a celej tej zbohatlíckej čvarge, aká defiluje do omrzenia v nekonečných televíznych seriáloch? Vysmial som sa im už pred 20 rokmi vo fraške Duluth, ktorá v Prahe vyšla pod titulom Amerika! Kto vtedy mohol tušiť, že z vlasti Komančov - Texasu sa vyrojí vládna aristokracia, bude mať v žilách namiesto modrej krvi ropu a splodí dynastiu, ktorá opanuje aj samotný Biely dom.

Ste osobne zaujatý proti Bushovcom, to je známe. Ale burácali ste proti špičke vyvolených, ktorá rozhoduje už dávno pred duelom Bush - Gore, aj pred príchodom otecka dnešného prezidenta?
- Ja? James Madison to bol, to si píšte. Raz sa ktosi spýtal tohto krstného otca americkej ústavy z roku 1789, čo sa prihodí, až Spojené štáty budú mať stá miliónov obyvateľov a do Snemovne príde pol tisícky poslancov? "Ako sa preboha tá päťstovka dokáže dohodnúť?" Múdry pán Madison pripomenul: "Pamätajte na železné pravidlo oligarchie, ktoré vždy platilo, platí a bude platiť: bez ohľadu na štát, bez ohľadu na spoločnosť, bez ohľadu na akékoľvek inštitúcie, vždy o všetkom rozhodne iba hŕstka mocných."

Spojené štáty zasiahli v dvoch svetových vojnách proti útočníkom v Európe i v Pacifiku. Pomohli aj oslobodeniu našej krajiny.
- A potom? Amerika sa rozhodla, že si udrží svoju vojenskú moc, aby mohla zasiahnuť hocikde vo svete. Len čo bolo po všetkom, v Európe bol koniec a Japonsko na kolenách, Harry Truman naň prikázal zhodiť dve atómové bomby.

Prezident ale dlho váhal, bol iba krátko v kresle. Jeho obhajcovia dôvodia, že tým skrátil vojnu a ušetril ďalšie obete.
- Bájky. Je pravda, váhal. Pravda je ale tiež to, že za ním stáli šedé tiene zbrojárov a bohužiaľ aj vedci, ktorí pre nich vyvinuli v Los Alamos tie diabolské ničivé zbrane. A najšedivejšia eminencia v pozadí Dean Acheson, dôrazný, schopný, inteligentný vyznávač militarizácie ekonomiky. Táto zhubná posadnutosť viedla neskôr až k založeniu NATO, pavučiny CIA, manipulácie s voľbami a ignorovaním ústavy a až k presadzovaniu jeho sloganu: "Každého, kto sa nemieni podriadiť USA, musíme zničiť." Až vtedy, keď sa to koleso rozkrúcalo, neboli hlavy, ani tie vojenské, také horúce.

Ste historik. Viete pomenovať tie chladnejšie hlavy?
- Eisenhower sa verejne vyjadril proti, vrchný veliteľ. Admirál Nimitz, veľká postava Tichomoria, takisto. Ešte aj Curtis LeMay, ten veľký milovník vojenských hračiek. Zhodli sa v tom, že k víťazstvu sme žiadnu atómovú bombu nepotrebovali, a už vôbec nie dve. Hirošimu a Nagasaki odsúdili všetci generáli a dodnes to odsudzuje celý svet.

Čo teda, podľa vás, bolo jazýčkom na váhach?
- Prestíž a neznalosť dejín. Novopečený prezident sa chystal do Postupimu a chcel urobiť dojem na Stalina, ale ten, ako vieme, pri tej správe ani okom nežmurkol...

Máte svoj osobitný názor na studenú vojnu a jej príčiny?
- Myslím si, že nie je ani taký osobitý, obdobne zmýšľajú mnohí, väčšina, ale nehovoria to tak hlasno. Pozrite - víťazstvo vo vojne bolo spoločné, Rusko prinieslo väčšie obete na životoch. Poznám jeho dejiny od čias Petra Veľkého. Vždy boli poznačené nedôverou a opatrníctvom, často oprávneným, veď boli viackrát od západu napadnutí. V Jalte sme im prisľúbili dva tucty miliárd dolárov, v Postupimi potvrdili a okrem omrviniek nakoniec nedostali nič. Prisľúbili sme im účasť v Marshallovom pláne... A tak sa zrazu zo spojenca stal protivník.

Marshallov plán predsa odmietli...
- Pre ponižujúce podmienky a možno aj pre ten kus nedôvery.

Československo sa stavalo kladne k tomuto plánu. Delegácia dokonca odcestovala do Moskvy prerokovať podrobnosti. Prišlo sklamanie. Jan Masaryk po návrate sucho skonštatoval: "Odcestoval som ako minister zahraničia a vrátil sa ako Stalinov paholok."
- Československo sme mohli zachrániť spod sovietskeho vplyvu, predtým aj potom. Keď v máji 1945 Praha volala o pomoc a naše vojská stáli v Plzni, čo urobil legendárny generál Patton? Zatelefonoval. Hore. V svojich pamätiach to hodnotí: "Prečo som sa len vtedy pýtal?" A potom, vo februári 1948? Vtedy sme mali v Prahe celkom natvrdnutého veľvyslanca, Steihardt sa tuším volal. Hromadil chybu za chybou. Stavil na zlé karty a s Rusmi nevedel vôbec hovoriť. Keď išlo do tuhého, vzal si dovolenku, a tak to pobabral dokonale.

Považujete teda studenú vojnu za čosi ako ilúziu?
- Za tvrdú realitu. Keď Amerika začala pchať dolárové injekcie do svojej zóny Nemecka, a potom ho ešte aj vyzbrojovať, Rusi postupne ovládli krajiny na svojich hraniciach. My NATO, a oni na to Varšavský pakt. A peniaze tiekli a tiekli, na zbrane, na úplatky. Rusi v ovládnutých krajinách vyvádzali po svojom, veď aj u nich doma robili hrozné veci, bohatí Američania vybavovali záležitosti menej krikľavo.

Napríklad?
- Tak ako Rusi mali predsudky voči Západu, tak Amerika mala panický, umelo živený strach z komunizmu. A keď v Európe komunisti začali víťaziť v slobodných voľbách, bolo treba začať hasiť, kým nebolo neskoro. Pretože sme boli bohatší, bolo pre nás hračkou skorumpovať francúzsku a najmä víťaziacu taliansku komunistickú stranu. Bolo to lacnejšie ako tam poslať armádu, aby tým opovážlivcom pristrihla krídla. Sovieti to riešili inak: poslali tanky. Východné Nemecko, Maďarsko, Československo. Obidve strany sa chovali podľa svojich možností.

Studená vojna sa skončila. Bude bohatstvo USA rásť, alebo klesať? Až satelity bývalého východného bloku preskočia na ich stranu, možno aj Rusko, stanú sa z nepriateľov priatelia?
- Znie to hádam ako bájka, ale vojnové výdavky rastú, dnes tvoria vyše polovicu celkového rozpočtu Spojených štátov. A ďalej porastú, pretože dnes v Amerike kraľuje vojenská junta Pentagonu, podporovaná zbrojárskymi magnátmi. O prezidentovi, ktorý nie je zvoleným prezidentom, radšej pomlčím. Viceprezident Dick Cheney je náš železný kancelár Bismarck, na ministerstve obrany je jeho kamarát Rumsfeld, na zahraničí vojak Collin Powell. A nepriateľ? Vždy sa nájde. Raz Kaddáfi, raz Saddám... Mapa sveta je veľmi veľká.

Ako sa to odráža doma?
- Vedieme so spravodlivým hnevom výpady, bitky, vojny proti kriminalite a drogám - v iných krajinách. Chránime etnické skupiny pred údajným útlakom - inde. Ale v Amerike je stále viac kriminálov ako škôl a školy, ktoré máme, sú na dne. Vo väzniciach a nápravných zariadeniach je 6 a pol milióna ľudí a zopár ich čaká v cele smrti na popravu.

V každej krajine sú spoločenské rozdiely. Vám vyčítajú, že zdôrazňujete tienisté stránky a nevidíte svetlejšiu tvár Ameriky.
- Patrím medzi tých, čo by radi videli čím viac svetlejších tvárí. Bolo by mi potešením, keby som to mohol čím častejšie aj popisovať. Ale realita je taká, že rozhodujúci vplyv na výzor všetkých tvárí Ameriky má niekoľko rodín a uzučká vrstva bohatých, ani nie jedno percento, ktoré vlastní všetok majetok krajiny. Toto jedno percento panuje a ovplyvňuje prakticky všetko - ako sa to opovážil pripomenúť môj bratranec Albert Gore v prezidentskej kampani. To percento panuje prostredníctvom dvadsiatich percent, ktorí sú na tom veľmi dobre. To sú tie svetlejšie tváre. Sú to tí, o ktorých píšu chválospevy v novinách, patrí im priestor v médiách, vlastnia banky i burzu, dosadzujú ich za vyslancov, do Kongresu, do Bieleho domu. Ostáva osemdesiat percent americkej biedy a chudoby.

Môže pomôcť literatúra alebo vyššia frekvencia tém humanity, ako boli medziiným aj pražský dialóg pri festivale spisovateľov?
- Literatúra môže upozorniť, dakedy sa jej podarí korigovať spoločenské problémy, ale odstrániť nešváry sama o sebe nemôže. Nie bez spojencov, akými sú vzdelanie a poznanie, ktoré ľudom otvoria oči. Panelové rozhovory o humanizme sa môžu premeniť skôr na predvádzanie, majú efekt u publika, ale prevažne iba potvrdia absolútnu rôznosť názorov. A to je ešte dobre, keď nevedú k súbojom a bitkám.

V pražskej Ypsilonke ste sa počas debaty družne zabávali, usmievali, priateľsky sa potľapkávali po pleci s kolegami Arnoštom Lustigom, Salmanom Rushdiem, ba aj pražským primátorom.
- Zdanie klame. Primátor politizoval, Rushdie si robil reklamu, Lustig mal presne opačné názory, ale - priznám sa - ako dojem z hľadiska to mohlo pôsobiť ako vzrušujúce divadlo. Ale o humanizme nepribudlo nám, ani svetu nič.

Čítali ste aj ukážky svojich diel.
- Spisovateľ má písať a nie čítať. Urobil som výnimku, ale po ohlase publika začínam rozmýšľať o tom, že by som si to mohol zopakovať.

Hojne vzrušenia, aj veľa reklamy urobilo privítanie predsedu parlamentu Václava Klausa. Verejne sa v tlači pozastavil nad tým, že vás do Prahy pozvali.
- Som šťastný, že si ma také významné osobnosti vôbec všimli. Je to iste veľmi vzdelaný a úspešný pán, člen PEN klubu. Máme celkom odlišné názory, aj ich slobodne vyznávame a zrejme aj budeme. Máme celkom spoločné prístupy: on nevie vôbec nič o Amerike a ja o vašej krajine.

Vyzval vás na súboj názorov pred televíznou kamerou a vy ste odmietli. Bol to strach pred súperom alebo vaša priveľká zdvorilosť?
- Bolo mi ho ľúto. Zásadne nevediem boje s menšinovými politikmi a je o mne známe, že protivníkov v polemikách roztrhám na kusy.

Václav Klaus tvrdí, že niektoré názory sa u nás len tak po páde komunizmu hovoriť nemôžu, prípadne vyžadujú odpoveď.
- Mojou odpoveďou je, že, chvalabohu, sa rozličné názory, páčivé, aj menej páčivé v demokracii hovoriť môžu. Pán Klaus dal sám sebe odpoveď vopred a kiež sa jej drží: "Bože chráň intelektuálov - vôbec, ale pred Gorom Vidalom osobitne!"

Boli ste v Prahe už tretí raz. Čo vás sem prilákalo a čo upútalo tento raz?
- Praha je krásne mesto, má minulosť na závidenie, má veľa múdrych a vnímavých ľudí. Prišiel som si pozrieť exhumovaný český kapitalizmus. Bol mi rovnako vzdialený zblízka ako predtým z odstupu. Ale o to viac mi boli blízki moji čitatelia, aj moji diváci, tí mi nebudú vzdialení nikdy.

Máme pred voľbami v Čechách, na Slovensku už o rok. Máme oveľa viac strán než u vás a lacnejšie, pritom dlhotrvajúce platne kampaní. Zbadali ste čosi, čo by vám pripomínalo ovzdušie vašej domoviny? Máte recept, ako si z tej predvolebnej kuchyne vyberať?
- Mám. Pozrite si alebo prečítajte moju hru o predvolebnej fraške v Amerike. Hrajú ju opätovne teraz na Brodwayi, je sfilmovaná v hlavnej úlohe s Henry Fondom, v Prahe ju uvádzalo Divadlo pod Palmovkou. Je o tom, ako si volič poľahky a poťažky vyberá. Hovorí o tom už sám titul Ten najlepší muž.

Dobre, ale ten muž je len jeden?
- Stačí poznať jedného a poznáte všetkých.

Veríte, alebo neveríte v lepšiu budúcnosť?
- Čo by som z toho mal, keby som veril. Dúfam.

Máte predsa poučenie z histórie.
- Mám. Minulosť je jediné miesto, kde sa cítite dobre. Už bola, už sa nič nemôže stať.

Prídete k nám na budúce s novou knihou? A o čom?
- Prídem. Ale bol by som blázon, keby som sa zaviazal, že s knihou a ešte aj o čom.

Ktorú aktuálnu knihu z posledného obdobia považujete za najpozoruhodnejšiu?
- Telefónny zoznam Los Angeles.

Máte čosi ako odkaz vašim čitateľom a divákom?
- Možno že sa mýlim, ale myslím to dobre.


S  hosťom SLOVA sa zhováral Miro Procházka

Foto: david_shankbone

Článok vložil: Peter Bulik, Mgr.
Pridané: 7.8.2012 00:32



Pridať diskusný príspevok


Zatiaľ k článku nebol pridaný žiaden diskusný príspevok

peterbulik blog