Najnovšie články

Za dva měsíce se ve Švédsku konají volby.

Peter Bulik, Mgr. | 16.7.2018 11:30
populivox: čo píšu iní

Sledujete Vy Váš Samsung Smart TV alebo sleduje on

Peter Bulik, Mgr. | 16.7.2018 11:23
populivox: čo píšu iní

Rusko,Čína,Írán a Pákistán společně v Afghánistánu

Peter Bulik, Mgr. | 16.7.2018 11:08
populivox: čo píšu iní

Nepochopitelná krátkozrakost veřejnoprávních médií

Peter Bulik, Mgr. | 16.7.2018 11:03
populivox: čo si o tom myslím

O sestavování vlády, o demokracii i o devadesátých

Peter Bulik, Mgr. | 16.7.2018 10:54
populivox: rozhovor

Archív

Spriatelené weby

Génius, ktorý sa vedel pýtať

kultúra

Nad novou biografiou Alberta Einsteina. Walter Isaacson: Einstein (Jeho život a vesmír)

Prečo čítame radi životopisy? Prečo tento žáner patrí v literatúre k najobľúbenejším? Iste nielen preto, že nás zaujíma konkrétna osobnosť, ale aj preto, že v čitateľovi vyvolávajú všelijaké všeobecnejšie asociácie. Samozrejme pokiaľ ide o osobnosť výnimočnú a ak o nej píše znalec.

 

Majú autori biografií uvádzať i osobné veci (nota bene objektu nepriaznivé), alebo je zamlčať a sústrediť sa len na dielo?

 

Ostatne, kto by nebol zvedavý na vnútorný život géniov - "trebárs niečo z jeho nadania čítaním priľne aj na mne," dúfa naše nevedomie ... Teraz ale vážne: Životopisy naozaj nečítame z hladu po klebetách a senzáciách, ale zaujato prenikáme do hraničných oblastí ľudského rozumu a pokorne vítame myšlienky, ktoré nás pritom napádajú.

 

Ale ďalej: Pozerám sa do svojej knižnice a o Albertovi Einsteinovi vidím zatiaľ päť samostatných kníh, z nich tri dosť objemné, niekoľko ďalších potom obsahuje "len" samostatné kapitoly o ňom. A to nie som žiadny einsteinovec. Aby mal každý ďalší životopis na tu istú tému zmysel, musí priniesť niečo nové. Walter Isaacson mohol ako prvý pracovať s novým rozsiahlym súborom einsteinovských písomností, sprístupneným v roku 2006. Vďaka nim (na viac ako Američan) hlbšie ako jeho predchodcovia zmapoval Einsteinov americký pobyt a taktiež Einsteinove mimofyzikálne skutky a názory.

 

Medzi vrcholy knihy pre mňa patrí napríklad udalostí okolo dcérky Lieserl (chudák dieťa, chudák jej matka!), finiš k všeobecnej relativite (Einsteinov koperníkovský obrat od fyzikálnej stratégie k matematickej), tančeky okolo udeľovania Nobelovej ceny. Ak prihliadneme k Márii Curie, ktorá začiatkom storočia dostala ceny za fyziku i za chémiu, či k fyzikovi Johnovi Bardeenovi alebo chemikovi Fredovi Sangerovi, ktorí v druhej polovici 20. storočia dostali dve ceny dokonca v jednom odbore, mal Einstein získať fyzikálne Nobelove ceny aj tri. Dostal jednu a ešte neskoro, čo môže vypovedať aj o zmene v prístupe k tejto cene v behu rokov.

 

Úsmevné, poučné, ale aj desivé sú udalosti okolo záujmu FBI o Einsteina ako ikonu kozmopolitizmu a pacifizmu ("tajní" sú zrejme v každom režime v jadre rovnakí), a najmä okolo jeho bezprecedentnej verejnej obľuby (stal sa prvou modernou vedeckou celebritou; až ho niektorí kolegovia vinili z hriechu vo vtedajšej vede dvojnásobne smrteľného - "z propagácie vlastnej osoby").

 

Einsteinova popularita však vniesla do vedy i jeden zaujímavý negatívny aspekt (okrem všeobecne známeho zhubného dôsledku tohto štatútu na vrcholnú vedeckú tvorbu). "Galilei i Newton vynikli svojou genialitou, ale ich výklad sveta opretý o mechanický vzťah príčiny a účinku bol vcelku pochopiteľný každému, kto sa nad vecou skúsil zamyslieť. V 18. storočí, v epoche Benjamina Franklina, a v 19. storočí, epoche Thomasa Alvu Edisona, mohol ktorýkoľvek vzdelanec získať slušný prehľad o obsahu prírodovedy a dokonca k nej amatérsky prispievať " (s. 23). To od Einsteina prestáva platiť.

 

Nositeľ Nobelovej ceny za chémiu Dudley Herschbach pred niekoľkými rokmi napísal: "Snahy o lepšiu pedagogiku v oblasti prírodovedy a o lepšiu vedeckú gramotnosť narážajú na istý zásadný problém: prírodné vedy a matematika nie sú vnímané ako súčasť všeobecného vzdelania, ale ako doména veľkňazov-expertov. V Einsteinovi je pozorovaný ohromujúci idol, príklad osamelého génia par excellence. Veda je potom ukázaná v úplne pokrivenom svetle " (s. 526).

 

Nuž, tu sa mi skoro zdá, že sama moderná veda je pokrivená. Kdeže bádania pre úžas z poznania a z úcty k harmónii sveta, to skôr chvatný hon na možnosti, ako kompenzovať následky všetkých tých zverstiev, ktorá dnes na prírode aj sebe páchame!

 

Nesmierne zaujímavý bol Einsteinov vzťah k ľuďom a človeku; vzťah, ktorý je pre radu výnimočných ľudí charakteristický: Na svet sú až príkladne "dobrí", na svoje najbližšie okolie "zlí" (príklady nech si dosadí každý sám, a nielen z radov géniov). Einstein bol síce bytostný pacifista, zároveň ale javil prvky značného sebectva (i s pozitívnym prvkom mimoriadnej nezávislosti na konvenčné nazerania vo vede, teda aj so schopnosťou klásť si dostatočne "bláznivé" otázky - napríklad ako by sa mu ako pozorovateľovi javil svetelný lúč, keby sa viezol na nejakom jeho paralelnom susedovi) až sociopatie (zo vzťahov, považovaných múdrymi za tie najdôležitejšie v živote, sa odviazal vo chvíli, keď na neho začali klásť príliš veľké nároky; to platí predovšetkým o prvej manželke Mileve, predmanželskej dcére Lieserl a ťažko chorom synovi Eduardovi).

 

"Jeho srdce nikdy nekrváca a životom prechádza s miernym potešením a citovou ľahostajnosťou. Jeho nesmierna láskavosť a slušnosť sú úplne neosobné, ako by pochádzali z inej planéty, "napísal o ňom spolupracovník Leopold Infeld (s. 256). Kolega a dôverný priateľ Max Born sa zase neubránil úžasu nad tým, ako ľahostajne a mimochodom mu Albert Einstein v Princetone oznámil smrť svojej druhej ženy Elsy (tamže). Ak to bola maska, že by ju ani jeden z oboch citovaných neprehliadli?

 

Nuž, ľudia Einsteina predsa milovali, ale ľudské spoločenstvo by moc takých neunieslo (koľko asi a aký typ spoločnosti najviac, to by bolo zaujímavé zisťovanie) ... Naproti tomu - bez týchto povahových rysov by veľmi pravdepodobne nedokázal to, čo dokázal.

S vyššie spomenutým súvisí pálčivý problém: Možno génia merať iným metrom ako "obyčajných ľuďí"? Nakoľko platí ono známe quod licet Jovi, non licet bovi? Mal francúzsky kráľ Karol IX. pravdu, keď za slovami "nebolo by rozumné nechať zabiť človeka, ktorý vydá za tisíc iných" ukryl počas bartolomejskej noci hugenota Ambroisa Parého, pretože bol fenomenálny chirurg? Alebo naopak urobil dobre sudca Jean Baptiste Coffinhal, ktorý so slovami "Francúzsko potrebuje viac spravodlivosť ako vedu" poslal počas Veľkej francúzskej revolúcie v hromadnom procese s prevažne nepoctivými vyberačmi daní pod gilotínu aj najvýznamnejšieho chemika svojej doby Antoina Lavoisiera? Iste, ide o otázku všeobecne nerozhodnuteľnú, avšak občas stojí za to si ju aspoň pripomenúť.

 

Pri všetkom uznaní k ostatným je pre mňa absolútnym favoritom (z psychologického, nie teologického hľadiska) kapitola Einsteinov Boh. Z nej nemôžem neodcitovať záver z Einsteinovej eseje Čomu verím (1930): "Najkrajšie emócie, aké sme schopní, je tajomno. Práve tento základný pocit stojí pri kolíske všetkého pravého umenia a vedy. Komu je táto emócia cudzia, kto sa už nedokáže diviť a stáť v uchvátenom úžase, je akoby mŕtvy, ako vyhasnutá svieca. Cítiť, že za všetkým, čo je nám prístupné v skúsenosti, zostáva čosi, čo náš rozum nepochopí a čo k nám vo svojej kráse a vznešenosti dospieva len nepriamo - to je zbožnosť. V tomto zmysle - a výhradne v tomto zmysle - som hlboko zbožným človekom" (s. 353). Vskutku - "zbožnosť" a "náboženská viera" v niektorých svojich podobách môžu byť úplne mimobežné!

 

Einstein to vystihol opäť po svojom: "Som hlboko zbožný neveriaci. Je to tak trochu nový druh náboženstva" (s. 483). S tým napokon súvisí aj jeho vzťah k hudbe. "Hudba Einsteina omamovala, nebola mu však nástrojom úniku, ale skôr osobitného kontaktu, spolužitím s harmóniou v základoch vesmíru, s tvorivým géniom veľkých skladateľov a s ostatnými ľuďmi, ktorí dokázali hovoriť nielen slovami. V hudbe mu krása harmóniou pripadala ako zázrak" (s. 51). A rovnako tak vo vede. "Medzi najsilnejšie pohnútky, ktoré ľudí vedú k umeniu a vede, patrí únik z každodenného života s jeho bolestnou sprostotou a beznádejnou jednotvárnosťou. Títo ľudia urobia tento vesmír a jeho výstavbu pilierom svojho citového života a dôjdu tak onoho mieru a bezpečia, ktoré nemôžu nájsť v úzkom víre osobnej existencie "(s. 220).

 

Záver.

Isaacson je skúsený šíriteľ a svoje dielo dal vopred čítať rade es. Isaacsonova biografia Alberta Einsteina ďaleko presahuje rámec jednej vedy aj jednej osobnosti; ona povzbudzuje i k premýšľaniu o svete a spoločnosti okolo nás.

 

Vrelo odporúčam.

 

 

Zdroj: Ing. František Houdek, publicista / časopis Vesmír

Národný Inštitút Francois Marie Voltaire

Článok vložil: Peter Bulik, Mgr.
Pridané: 29.12.2011 23:25



Pridať diskusný príspevok


Zatiaľ k článku nebol pridaný žiaden diskusný príspevok

peterbulik blog