Najnovšie články

Mikroplast všade okolo nás

Dalimil Kronika | 16.1.2018 11:48
populivox: čo píšu iní

Otevřený dopis kandidátovi na prezidenta ČR

Dalimil Kronika | 16.1.2018 11:29
populivox: čo píšu iní

P.C.Roberts: Už před 11. zářím 2001 plánovaly USA

Dalimil Kronika | 16.1.2018 11:24
populivox: čo píšu iní

Václav Klaus pro ranní zprávy rádia Impuls

Dalimil Kronika | 16.1.2018 10:51
populivox: rozhovor

Prijmite naše hodnoty, alebo opustite EÚ !

Dalimil Kronika | 16.1.2018 10:37
populivox: čo píšu iní

Archív

Spriatelené weby

Náboženstvo EURÓPA

čo píšu iní

V Česku sa posmievajú prezidentovi, že donútený Ústavným súdom ČR podpísal Lisabonskú zmluvu zároveň s alibistickým oznámením, že k dátumu začiatku jej platnosti Česká republika prestáva byť zvrchovaná. Dokonca sa nájdu tvrdenia, že to nebola strata, ale nadobudnutie väčšej suverenity! Takých posmievačov je aj u nás habadej.

Sedia v redakciách takmer všetkých novín a časopisov, a nielen. Z pozície akéhosi abstraktného európanstva zabudli, že nie EÚ stvorila štáty, ale že EÚ je odvodená od vôle suverénnych štátov, ktoré jej vlastnú suverenitu darovali. Preto národ a národný štát by mal byť aj naďalej predmet úcty a vďaky skutočného Európana, a nie objekt jeho pohŕdania. 


Čo dokáže EÚ, predvádza nám každý deň. Politici s tvárami pripomínajúcimi filmových hochštaplerov denne žonglujú s tisícročnými tradíciami národov, akoby to boli pingpongové loptičky. V mene tolerancie sú až okato netolerantní. V mene práv menšín (národnostných, sexuálnych a pod.), ktoré vyťahujú ako kúzelník z klobúka králiky, zväzujú práva majorít. Zrovnoprávňujú muchotrávky s jablkami. Zrovnoprávňujú nezrovnoprávniteľné. Lebo nejde o to, aby sme muchotrávky v lese vyničili - to by bol zločin! Ale uvádzať ich v zozname húb bez upozornenia, že sú jedovaté, je zločin rovnaký, ak nie stokrát väčší.
Od začiatku vydávania Kultúry, teda už dvanásty rok, upozorňujem nieže na potenciu, ale na fakt, že mnoho prvkov, ktoré pozorujem vo vývine nášho kontinentu, naznačuje blížiacu sa diskrimináciu, či dokonca prenasledovanie katolíkov. Nie je to nijaký výsledok stihomamu, ale výsledok pozorovania. Veľmi mi to pripomína prorocké pasáže z Legendy o Antikristovi, ktorú na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia na margo idey Spojených štátov Európy napísal ruský filozof Vladimír Solovjov. Sám stúpenec SŠE nakoniec pochopil riziko, ktoré takéto zjednotenie kontinentu prinesie. To riziko značí, že si verejnosť zmanipulovaná lživými médiami zvolí sama a dobrovoľne do čela monsterštátu Antikrista. Tento ľstivý luhár ponúkne dokonca cirkvám slobodu a vplyv, pravda, ak ho budú uctievať.
Ukazuje sa, že Solovjov bol filozof prorockého myslenia. Stačí si všímať, ako sa hýbu lístky na judášovej osike, a vieme, odkiaľ a aký fúka vietor.
Príklad z ostatných dní: do kríža - symbolu talianskej identity sa obul Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, keď na žiadosť rodiny fínskeho pôvodu, ktorá žije v Taliansku, rozhodol o odstránení kríža zo štátnych škôl. Toto rozhodnutie sa samozrejme nevzťahuje iba na Taliansko, ale na celú EÚ.

Precedens, ktorý nezostane dlho osamotený. Odzrkadľuje totiž myslenie tých, ktorí sa EÚ zmocnili a ktorí si myslia - podobne ako donedávna boľševici - že sa dá rozkázať dažďu a vetru.
Národy nie sú objav francúzskej revolúcie. Keby boli vznikli v jej čase, nemala by čo uviesť do pohybu, aby dosiahla svoje ciele. Dnes dedičia francúzskej revolúcie, zrejme z vďačnosti, chcú práve tieto rozpohybované národy roztopiť v európskom kotle ako kocky cukru v káve. A rovnako ako vtedy aj teraz netrpezlivo zastrašujú cirkev v snahe zahnať ju z verejného života do intimity jednotlivca. Ale to je začiatok konca pôvodne sympatickej utópie menom Spojené štáty Európy. Každým ďalším útokom na identitu európskych národov bude narastať odpor. Aj Papinov hrniec znásilňovania raz vybuchne, o tom niet pochýb. Len mi je už teraz ľúto dôsledkov, ktoré prídu. Mali by sme sa modliť už dnes, aby sa to zaobišlo bez krviprelievania, ktoré zákonite prinesie rozhorčené hľadanie zranenej a deformovanej národno-štátnej identity.
V tejto súvislosti mi napadá, či sme si toto uvedomovali počas sviečkovej manifestácie v marci 1988. Či si to niekto z nás uvedomoval pred dvadsiatimi rokmi počas novembra 1989. Ale kdežeby! Žili sme vo viere, že stačí odstrániť vládu jednej strany a uvoľní sa potláčaný tvorivý potenciál, staneme sa prekvitajúcou krajinou. Snívali sme o rozpustení vojenských blokov, o epoche mieru, duchovnej obnovy a hospodárskeho rozvoja.
Namiesto duchovnej obnovy však nastúpilo náboženstvo Európa. Prv než sme odovzdali suverenitu tomuto monštru ovládanému neznámymi ľuďmi, odovzdali sme svoju hospodársku suverenitu nadnárodným monopolom. Odovzdali sme im mediálny priestor. Odovzdali sme im 150 tisíc mladých mozgov a úrodnú pôdu premenili na montážne haly. A nielen to, klaňali sme sa zlatému teľaťu, ktorého sme sa smeli dotýkať iba virtuálne - na internetových stránkach či na obrazovkách televízorov. Uverili sme v americký zázrak podľa vzoru hollywoodskych filmov, ktoré pokojne môžu súperiť so schematizmom päťdesiatych rokov. Uverili sme v nového nepriateľa, na ktorého je už podľa všetkého geneticky predestinovaný Rus či Arab. Vstúpili sme do vojenského zoskupenia, ktoré sa rozširuje až na hranice sveta, ktorý nie a nie pochopiť, že by mal dobrovoľne odovzdať svoje nerastné bohatstvo výmenou za mier.
Ešteže prišla hospodárska kríza! Veď to je v tejto situácii priam požehnanie. Šamanom liberálneho trhového hospodárstva padli sánky. Svetoobčanom došli argumenty a pocítili, že ich živnosť je ohrozená. Odrazu nevedia, kto na Západe vyhrá. Ktorá koncepcia zaklínadiel sa presadí pri obetných obradoch zlatému teľaťu. Niektorí netrpezlivo podupávajú nôžkami ako vesmírny vlastenec Šimečka s dočasným pobytom v Prahe. Iní volajú po nastolení jasných pravidiel, aby sa už konečne mohli zaradiť do dajakého šíku, jedno či bude kričať „ľavá, ľavá, ľavá", alebo naopak, pridupávať do kroku bude pravou.
Smutný rok osláv dvadsiateho výročia pádu komunizmu. Už som to vravel, od roku 1948 do roku 1968 tiež prešlo dvadsať rokov. Ale tých dvadsať rokov bolo postupnou cestou k úniku z boľševickej vulgarizácie zmyslu ľudských dejín. Znamenali šancu na spravodlivejšiu spoločnosť, ktorej reálnosť nemôžeme potvrdiť, lebo možnosť jej uskutočnenia rozdrvili pásy tankov a tým navždy dubčekovskú éru uzamkli v kategórii mýtu. Dvadsať rokov viery v lepšiu spoločnosť po roku 1989 rozdrvili mlyny hospodárskej krízy.

 
Teraz už len treba čakať na nové poučenie z krízového vývoja... A inteligencia mlčí, tak málo ľudí je ochotných riskovať omyl. Veď omnoho ľahšie je počkať si na víťaza a prihlásiť sa do jeho služieb.


zdroj: www.kultura-fb.sk/new/old/archive/pdf/kult1909.pdf

Zdieľajte na Facebooku

Článok vložil: Roman Bystrý
Pridané: 23.11.2009 20:51



Pridať diskusný príspevok


Zatiaľ k článku nebol pridaný žiaden diskusný príspevok

peterbulik blog